Psychiater Péter Hunčík, ktorý inak sám podozrieva – správne – Most, že „je v NR SR naposledy“, nabáda na to, „aby sme bez predsudkov a spätného mudrovania aspoň teoreticky pripustili (...), že predtým, než sa rozhodli, vážne premysleli všetky alternatívy“.
Hm. Snaha prerozprávať Bugára a jeho tragédiu tak, aby z veci vyšiel ako človek, je pochopiteľná vzhľadom na stopu, čo vyryl v slovenskej politike. Problém akurát je, že niet o čom. Nemá šancu.
Ak hovoríme o alternatívach, tak povolebných situácií, keď politicky konformné vlády sa poskladať nedali, sú plné dejiny demokracie. Skúsili si ich už azda všade, ešte nikdy a nikde – celkom iste – sa však paty neroztínali tak, že dve strany urobili po týždni veľtoč kráľovský, ktorý nechal s vyrazeným dychom všetkých ich voličov, lebo zrazu nespoznávali, komu dali hlasy.
Existujú nejaké pozitíva novej vlády? Čítajte Alternatíva? Triviálna: Nechať Fica vrátiť poverenie Kiskovi a počkať si na Sulíkovo podanie. Teda, či náhodou neprelomí Dankovu averziu k vláde pravice v situácii, keď jeho „nie“ by už znamenalo tretí pokus v rukách prezidenta. Nechať si ukázať, čo za karty drží Danko, bola psia povinnosť, ktorú by každý profesionálny politik – teda taký, čo nemá krivé úmysly – uprednostnil pred „pohrebom“ (Hunčík) vlastnej strany.
