Po voľbách som sa rozhodla utiecť z našej krajiny. Do Izraela. Z kaluže do blata. Či naopak? Mohla som si zvoliť aj mierumilovnejšiu destináciu, ale kamarát výtvarník Ondrej Rudavský oslavoval okrúhle narodeniny a jeho žena mu pripravila prekvapenie v podobe výletu do Izraela, kde ho mala úzka partička priateľov šokovať svojou prítomnosťou. Celý biely, nevyspatý, strapatý pristál vo Svätej zemi a umrel. Našťastie, do hodinky vstal z mŕtvych. Happy Birthday!
Nasadneme do auta a mierime do Jeruzalema. Šoférujú tu katastrofálne. Arogantne sa pred nás strkajú, bojujú o svoje miesto aj na ceste. Stále prudko brzdíme. Keď sa rozhodneme dať niekomu prednosť a spomalíme, auto vo vedľajšom pruhu to nevyužije. Tiež spomalí a pokračuje vo svojom pruhu akoby nič. Boja sa. Trpia komplexom prenasledovania. Ešte stále v nich prežíva ten pocit obete. Sú agresívni, lebo s tým nevedia nič urobiť.
V Jeruzaleme je ticho. Chcela som povedať pokoj, ale nie, je tam ticho. Tieto zdanlivo rovnaké slová môžu mať celkom odlišný význam. Všetko funguje, autá aj električky vydávajú zvuky, len ľudia akoby sa vyparili. Na poloprázdnej ulici sme neprehliadnuteľní. Nielen preto, že nás je deväť a sme hluční, ale najmä preto, že sa smejeme. Tu sa nikto nahlas nesmeje.
Prídeme k hradbám Starého mesta, k vstupnej bráne Jaffa gate. Vyhliadne si nás starší šedivý pán v okuliaroch a spýta sa, či nechceme sprievodcu. Ak sprievodcu, tak určite v Jeruzaleme. Časť skupiny sa tomu bráni, ale pán má svoje čaro a ja mám silný hlas. Dohodneme sa na slušnej cene a vstúpime do pavučiny tohto uchvacujúceho mesta. Partička je rozrušená. Rozbrble sa.
