Nie je vznešené nadraďovať sa nad ostatných. Vznešené je byť nad svojím niekdajším Ja. Citát patrí Ernestovi Hemingwayovi.
Pokora je princíp, ktorý by mal byť nevyhnutnou súčasťou nielen vrcholového lídra, ale aj každého človeka. Čím ďalej, tým viac mám alergiu na egocentrizmus a samoľúbosť. Prevláda tu konštantná transformácia dialógu na monológ.
Súťaží sa, kto má luxusnejšie bytové zariadenie, drahšie auto, viac gýčových kabeliek. Zrekapitulujme si preto jednu z lekcií harvardskej Bussiness Class. Pomyselnou čiarou touto myšlienkou nemierim iba do pevnosti Parlament, ale aj do seba.
Čo je to pokora? V prvom rade je to priznanie si vlastných chýb. Pochovanie úsilia ututlávať svoje omyly a zlé rozhodnutia. Pokora nemá nič spoločné so servilitou a prehnanou zdvorilosťou, slabosťou, či nerozhodnosťou. Nie je to ani vyhýbanie sa záujmu verejnosti.
Neznamená to, že si nemáme uvedomovať svoju mimoriadnu pracovitosť a dosiahnuté úspechy (ak ich máme). No arogancia nie je dobrá nálepka pre žiadnu osobu, ktorá premýšľa inak a má odvahu konať podľa vlastného presvedčenia. Ak sa premnožený individualizmus spojí s narcizmom, je to veľký "prúser". Je preto nevyhnutné uvedomiť si, čo nevieme.
Nepodliehajme túžbe po uznaní, sláve a moci. Nepodceňujme súťaživosť a kvality ostatných, ale hlavne sa s nikým neporovnávajme a nezáviďme si. V rámci práce si vypočujme aj tie najbizarnejšie nápady kolegov a nemajme svoje za najlepšie. Nakoniec sa môže stať, že najvynaliezavejšie a najhodnotnejšie riešenie je práve to najčudnejšie.
Je dobré byť vášnivo zvedavý. Pátrať po vedomostiach a vzdelaní a pýtať sa. Ale nie v oblasti osobného života.
Ak ukážeme ostatným ľudskosť, priznáme chyby a zlé kroky, niečo sa uvoľní a zmení. Sme ambivalentní a zložití. Ak zakomponujeme pokoru do kostnej drene, bez kalkulácie, začne sa nám dariť.
Patrí tam aj úcta. Nevstupujme do dialógu s ľuďmi automaticky s predsudkom a negatívnym tónom len pre ich sociálno-spoločenský status, či už sú bezdomovcami alebo miliardármi. Nepáči sa mi, ako niektorí úspešní ľudia, ktorých názor sa stal v spoločnosti relevantným, opovrhujú, súdia, alebo rozoberajú cudzie životy a zabúdajú na to, že nie každý vyrástol v ideálnych podmienkach, kde by podporovali jeho sny alebo talent.
O vnútornom svete cudzích ľudí nič nevieme a médiá nám nemôžu poskytnúť stopercentne objektívne informácie ani o verejných osobách. Čo ak niekto, koho súdime, tajne bojuje s duševnou chorobou? Každý nemá bezodné substráty na osobný rast. Prosím, vymažme zo seba elitárstvo a povyšovanie sa nad ostatných. V týchto časoch sa nám to fakt zíde.
