Mať ministra obrany zastupujúceho Slovenskú národnú stranu, ktorá odmieta myšlienku stálej (a spojeneckej!) prítomnosti NATO na Slovensku vzhľadom na „neprijateľnosť cudzích vojsk“, je jednou z absurdít, na aké sme si v tomto štáte už zvykli.
No vzhľadom na útočnosť Ruska na Ukrajine a na nedávne úsilie NATO posilniť svoje východné hranice malými, ale trvalými logistickými centrami, sa táranie o cudzích nepriateľoch stáva nebezpečným anachronizmom. Treba si ho rozobrať.
Vo svojej eseji z roku 1946 Bieda malých východoeurópskych krajín si maďarský intelektuál István Bibo všíma určujúcu úlohu, ktorú v tejto oblasti hral „existenčný strach z konečnej deštrukcie národnej identity“.
Zatiaľ čo podľa Biba v západnej Európe hranice tvorili presne v čase, keď daný etnický národ vznikal – čím sa podporovala symbióza medzi národom a štátom – v strednej a východnej Európe každý národ dlho predchádzal vzniku krajiny, ktorá sa zrodila, často arbitrárne, po stáročiach zahraničných invázií a dominancie.
Následkom toho tieto národy mali sklon hľadať ochranu – v časoch ohrozenia – v nacionalizme, autoritárstve a dokonca fašizme, a nie vo svojich demokratických inštitúciách alebo medzinárodných alianciách.„Fašizmus existuje v zárodku všade tam kde sa po kataklizme alebo ilúzii smerovanie národa oddelí od smerovania slobody.“
Možno viac než kedykoľvek v nedávnych dejinách Slovenska boli údajné hrozby pre slovenský národ a jeho slobodu dominantnou témou marcových volieb.
