Pred voľbami sa často prirovnávala situácia Smeru ku koncu Mečiarovej éry. Nechcieť Fica však neznamená chcieť, aby vládu radšej vytvorili dobre pripravené proreformné sily, ktoré by ťahali Slovensko bližšie k EÚ. Taká možnosť na stole ani nebola.
Ak sa v čase kritického varu lídri najsilnejšej opozičnej strany SaS dušujú, že "sa im budú pozerať na prsty" (Sulík) a "dávať sakramenský pozor a neodpúšťať pochybenie" (Mihál) a budú pripravení "ich nahradiť" (Sulík), núka sa otázka, ako si doteraz pre seba definovali činnosť opozície, ktorá by sa mala zaoberať práve týmito aktivitami.
Zhromaždenia na námestiach aj na facebooku akoby zabudli, s akou trasľavou rukou vyberali a hlasovali. Mnohí si pravdepodobne sľubovali, že Sulíkova či prípadne Kiskova vláda bude pôsobiť ako modernizačný blitzkrieg. Ako hyperloop prenesie krajinu dopredu, nechá v oblaku prachu rodinkársko-klanové maniere, vyrieši marazmus v zdravotníctve a zapne turbo v školstve.
Či bol na takýto reštart tábor, ktorý zostane v opozícii, vôbec pripravený, je jedna vec. Či je pripravená verejnosť, je zodpovedané voľbami.
