Autor je vyskoškolský pedagóg a publicista
Skôr či neskôr emócie opadnú. Komu sa nečakane na chvíľu zazdalo, že by mohla vzniknúť vláda bez Smeru, vytriezvie. Iní zas pochopia, že tí, čo pred voľbami koketovali s účasťou v smeráckom zoskupení, to mysleli smrteľne vážne.
No a tých, čo sa realistickejšie nádejali, že aspoň skončí vláda jednej strany, okolnosti jej formovania síce presvedčili o frustrujúcom opaku, ale aj oni sa s tým naučia žiť.
Noviny možno začnú vecnejšie písať nielen o tom, čo bolo, ale hlavne čo je a eventuálne bude, a nie len ako by to chceli mať (napr. ako „oligarchovia už naozaj rozzúrili voličov“). Ostatne aj v médiách sme zažili plno názorových obratov.
Z tých, ktorých roky kritizovali (právom), sa cez noc stávajú najlepší ministri v histórii, z komikov, čo bavili internet, uznávaní odborníci a z úradníka, čo upiekol viaceré sporné investície (Jaguar a obchvat vrátane), sa stane najčistejšia ľalia.
Opoziční poslanci (zvlášť ten, čo ním už nie je a sedí na teplom miestečku v Bruseli) síce budú púšťať hrôzy, no niektoré obsahujú i zrnko pravdy. Napríklad keď Lipšic tvrdí, že po voľbách nám hrozí odchod desiatok tisíc mladých ľudí do zahraničia.
Reálne skôr hrozí, že tento dlhodobý trend bude pokračovať.
