Vodca krymských Tatárov radí, ako poraziť Rusko

Ľudia, ktorí mi rozprávali, ako ich predkov uprostred noci vyhnali z ich domovov, naložili do dobytčiakov a odviezli na Sibír, majú niečo spoločné. Majú v očiach dokonalý záznam udalostí dávno minulých. Rozprávajú o tom svojim deťom aj novinárom, odovzdávajú historickú a rodinnú pamäť, ale aj nenávisť k tým, ktorí ich nešťastie zavinili. Ide z toho strach.

Nepriateľ Ruska

Keď mi Čečeni a Inguši farbisto opisujú, ako ich babičky vo februári roku 1944 rodili na holej podlahe nákladných železničných vagónov mieriacich do kazašských stepí, je to rovnaký príbeh, ako keď krymskí Tatári opisujú svoju strastiplnú cestu do Uzbekistanu. O stalinských deportáciách sa v ruských školách učí len okrajovo. Zato v krymskotatárských rodinách je to téma dodnes živá.

Dávno som túžila stretnúť Refata Čubarova. Nemôžem povedať, že s ním vo všetkom súhlasím, ale urobiť s ním rozhovor bol môj sen. Teraz sa splnil. Čubarov, vodca krymských Tatárov, je už zase vyhnancom, nesmie vkročiť do svojej vlasti, na cintorín, kde ležia jeho predkovia, a to je pre krymského Tatára azda najväčší trest. Jeho duša sa zradikalizovala, a hoci bol vždy umiernený, vyzýval na nenásilie a kompromisy, v roku 2014 si z neho Rusko vyrobilo úhlavného nepriateľa.

Prečítajte si tiež:Prečítajte si tiež: Smrť bez záruky

Putin príde aj k vám

Keď vo februári 2014 ruské jednotky začali s obsadzovaním Krymu, Čubarov bol možno jediný muž, ktorý v tej chvíli mohol zaveliť na oz- brojený odpor. Jeho ľudia by ho poslúchli na rozdiel od ukrajinských vojakov, ktorí v obkľúčených posádkach nevedeli, čo robiť, nedostávali príkazy, a tak radšej odovzdali zbrane a odišli domov alebo sa pridali k Rusom.

Mladí krymskí Tatári však márne čakali na povel svojho vodcu. „Volali mi rôzni západoeurópski veľvyslanci a žiadali ma, aby sme zabránili provokáciám, aby sme nedopustili krviprelievania. Presne o to som sa snažil,“ spomína dnes. Lenže vtedy Čubarov tak trochu veril, že Európa túto jeho zdržanlivosť ocení. Namiesto toho na Krym pomaly zabudla. A než by sa rozkmotrila úplne s Ruskom, ticho prijala status quo – Krym uznáva ako súčasť Ukrajiny, ale fakticky sa zmierila s tým, že ide o ruské územie.