Autorka je dôchodkyňa, žije v Liptovskom Hrádku
Včera som videla mladíka plného elánu kráčať hrdo s nádejou k budúcnosti za svojím cieľom. Bol oblečený podľa Kotlebovho vzoru a umožnil mi uvedomiť si, že svojimi potrebami si nie sme až takí vzdialení, aby sme aj tie opačné nedokázali pochopiť.
Pri pohľade naňho mi zrazu bolo jasné, že sme si napriek maximálnej rozdielnosti potrieb práve nimi veľmi podobní. Podobní v tom, že potrebujeme myšlienku, ktorá by nás naplnila elánom.
Väčšina ľudí túto potrebu s pribúdajúcim vekom stráca, uspokojí sa s konzumom a chce mať pokoj od všetkých spoločenských problémov. Stačí im, keď sú ich deti zaopatrené a oni pri nich tiež.
Lenže mladosť je iná a kým človek nemá rodinu, deti, do ktorých by vložil svoju túžbu, chce a aj potrebuje viac. Potrebuje cieľ, ktorý by ho nadchol nádejou, pre ktorý by žil.
I keď konzumne zameraná spoločnosť u mnohých dokáže túto potrebu potlačiť a vychováva na konzum zameranú mládež, ktorá túži len po materiálnom bohatstve, veľký počet mladých ľudí zostáva neuspokojených, frustrovaných. Vyvolá v nich túžbu po materiálnom bohatstve, ktorú jej neumožňuje napĺňať. Prežíva muky smädného Tantala, ktorý sa pozerá na vodu, ale nemôže sa napiť.
Úspešné riešenie existenčných problémov je niekde ďaleko za súčasnými možnosťami našej krajiny, a tak vstupuje do vysokej politiky Kotlebova strana, ktorá je za návrat ľudáckeho režimu z vojnového slovenského štátu, v ktorom by sa tak ako v minulosti jej predchodkyňa stala jedinou povolenou stranou a svojim členom by umožnila dostať sa na vrchol spoločenského rebríčka, kde by im bieda určite nehrozila.
