Nenávisť a králičia hus

Mal som rád balady Jiřího Wolkra, lebo mali smutné konce, ľudia v nich slepli, chrlili krv, boli popolaví a krivomrzácki.

Aj teta Máňa mala krivicu a ťaví hrb, lebo vyrastala za prvej svetovej vojny a teta Helča, jej dvojča, mala zasa krticu.

„Aby jej nebolo ľúto,“ smiala sa mama. Krtica nebola živá, boli to diery v kostiach na nohách.

„Páč nebylo co žrát,“ hovorili obe tetky, lebo boli Češky, a ešte hovorili: „Teďka je krásně, páč je komunismus a máme všeho dost.“

„To teda hej,“ hulákala mama, „všetci máme všetkého dosť a hlavne komančov.“

Potom sa hádali, mama vykrikovala, ako dobre bolo za prvej republiky a hrbatá Máňa po nej šľahla polienko a povedala:

„Ja ti dám Masaryka, káčo blbá, narodila ses ve dvaštyricátým a budeš klápat bejkárny. Tady kousek ve Svárově se za toho posranýho tatička Masaryka střilelo do dělníkú.“

„Si to asi zaslúžili,“ povedala mama a teta Helča jej zazvonila lopatkou na uhlie po hlave. To je krása, keď niekto bije mamu a nie mňa. Tety sú tvrdé, lebo boli robotníčky a tatko hovoril, že robotníci sú oceľová päsť komunizmu.

Mal pravdu, mama má hrču ako druhá hlava.

Dvojhlavá mama začala vykrikovať, že ideme preč z „komunistickýho doupěte“, ale rýchlo prestala, lebo Máňa povedala:

„Choď, ale chlapec tu ostane.“

Hurá! V komunistickom „doupěti“ som sa mal ako na zámku, každý deň koláče, teplé mlieko od kozy a najmä, čiernu paradajkovú omáčku s perníkom. Doma s mamou je hlad ako za prvej svetovej.

Čudujem sa, že nemám hrb – to by bola zábava – preklápal by som sa na posteli, a dali by ma do nemocnice, kde sú krásne hračky a nemusel by som sa hrať iba s pišurákom.

„Máš ho ako mrkva,“ hovorievala babička.

„No a čo, však mrkva je dobrá,“ pomyslel som si.