Autor je komentátor denníka SME
Námestie zapĺňal dav rozvášnených demonštrantov. Medzi tisíckami bojovne naladených ľudí bolo vidieť dôchodcov, ktorí hrozili zaťatými päsťami, i vlastencov mávajúcich slovenskými vlajkami. Podaktorí zjavom verne pripomínali dnešných kotlebovcov.
„Za to môžu Maďari vyj... vys... pos...“ rozčuľoval sa v neďalekej Univerzitnej knižnici akýsi študent. Dnes možno sudcom alebo lekárom.
Dav skandoval, kričal a začal čoraz tesnejšie obkolesovať starú parlamentnú budovu v centre Bratislavy a dobýjať sa dnu, aby s papalášmi vnútri spravil krátky proces. Policajti sa iba ľahostajne prizerali skaze. Napokon na tento násilný pokus doplatili len dvere.
“Najmä po predčasných voľbách na jeseň 1994, keď sa Mečiar už druhý raz po svojom páde vrátil k moci, všetko podriadil jedinému záujmu: už nikdy viac ju nestratiť.
„
A dôvod incidentu? Spája sa s menom politika, ktorý bol priekopníkom konfrontačného štýlu – s Vladimírom Mečiarom. Jeho rozzúrení priaznivci mu spôsobom sebe (i Mečiarovi) vlastným prišli vyjadriť podporu 23. apríla 1991, v deň, keď ho v parlamente odvolávali z postu premiéra.
Dnes sa zdá, akoby sa Slovensko po 25 rokoch vracalo do podobných konfliktných čias, akurát sa zásadné bitky a spory odohrávajú vo virtuálnej realite sociálnych sietí. Zatiaľ.
Horúce roky 1990 a 1991
Už pred štvrťstoročím niektorí politici šibrinkovali zbraňami, holohlavci dupotali v uliciach, zúriví demonštranti hádzali vajcia na vtedajšieho prezidenta Havla. Nie je to nič nové.
Atmosféra v slovenskej spoločnosti hustla už od prvých slobodných volieb v roku 1990, v ktorých nečakane zabodovali komunisti aj vtedy oveľa radikálnejšia – SNS (získala 14 percent hlasov a vtedajšie zdesenie veľmi pripomínalo náš dnešný šok z Kotlebu).
Matičiari organizovali už na jeseň 1990 masové protesty „za tú našu slovenčinu“, teda proti tzv. jazykovému zákonu. Niektorí horlivci držali hladovku pred budovou parlamentu. Iní zasa protestnú žranicu na protest proti protestujúcim.
