Bolo ilúziou myslieť si, že Únia sa vstupom postsocialistických krajín nezmení. Predpokladalo sa naopak, že sa zmenia ony. Že sa naklonia smerom k Západu, kam pristupovali, životným štýlom aj svetonázorovo.
Západ, samozrejme, nie je myšlienkovo jednoliaty, čo sa ukázalo najmä v poslednom čase, keď mocnejú euroskeptické hlasy, "prorodinné" výsadky, xenofóbne strany. Dalo by sa špekulovať, či ich popularitu a legitimitu nepripumpovali aj výroky politikov zo strednej Európy, ktorí pokojne hovoria a činia to, čo bolo na Západe postupne vytlačené na okraj. Kde hľadať príčinu?
Šesťdesiate a sedemdesiate roky v západnej Európe, keď témy výrazne diktovala nová ľavica, sa neotlačili do verejného života v krajinách za železnou oponou. Mohlo by sa to zdať paradoxné, keďže tu boli pri moci štátni socialisti, no tí mali s "hipisáckymi" témami rovnaký problém ako establišment na Západe. A na rozdiel od západných kolegov nikdy vo svojom konzervativizme nepovolili.
