Autor je spisovateľ, básnik a prekladateľ
„Netrpte pre vlasť, trpte pre metaforu!“ zvolal Vítězslav Nezval kedysi v prvej štvrtine dvadsiateho storočia pri nástupe českého poetizmu – a netušil, ako diabolsky sa s jeho bonmotom pohrá blížiaci sa čas. Utrpenie pre metaforu malo byť už zakrátko aj u nás rovnako aktuálne ako utrpenie pre vlasť: ukázalo sa totiž, že medzi tými dvoma utrpeniami nemusí byť rozdiel.
O to, aby umelci trpeli nielen pre vlasť, ale rovnako dôkladne aj pre metaforu, sa za totality starala aj obrazotvornosť cenzúry. Zvesené obrazy, premiestnené sochy, zakázané symfónie, filmy, predstavenia či knihy – to boli zákroky, ktoré cenzori sprevádzali vždy takými absurdnými dôvodmi, aké by sa nezrodili ani v najbujnejšej umeleckej fantázii.
Zážitky tohto druhu sa uchovali v spomienkach mnohých umelcov – i ja som už neraz písal o tých svojich. Stačilo napríklad, aby som v roku 1958 v Hre pre tvoje modré oči pripustil, že zubatá kukurica môže aj hrýzť – a už vytlačená kniha musela ísť do šrotu a ja – vyhodený zo zamestnania – na pár rokov do výroby. A to všetko iba (alebo aj) preto, lebo Nikita Sergejevič Chruščov v tom čase propagoval kukuricu – a v mojej knižočke bola veta: „Nedráždi ju havkaním.“
