Autor pôsobí v Asociácii pre medzinárodné otázky, je koordinátorom medzinárodných projektov v Bielorusku.
Od chvíle, keď sa Minsk chopil roly „mierotvorcu“ v rusko-ukrajinskom konflikte, sa jeho pozícia na medzinárodnej scéne výrazne zlepšila a mnohí v Bruseli začali Bielorusko po dlhom čase vnímať ako partnera, s ktorým treba rokovať.
Vo svetle toho, že Bielorusi aspoň deklaratívne pomáhajú s riešením ukrajinskej krízy a navyše minulý rok pred prezidentskými voľbami prepustili všetkých „nami“ uznávaných politických väzňov, sa stalo neudržateľným a až absurdným, že na sankčnom zozname pre túto krajinu bolo viac osôb, než napríklad pre Sýriu či Rusko.
V tej chvíli všetci v Európskej únii chápali, že s tým treba niečo robiť. EÚ nakoniec urobila to, že takmer všetky sankcie na začiatku roka zrušila a na prvý pohľad naďalej rozšírila svoje kontakty s predstaviteľmi oficiálnych štruktúr.
Klesá životná úroveň
Na prvý pohľad sa teda režim dočkal toho, o čo sa dlhé roky usiloval. Stal sa pre Západ partnerom v rokovaniach. Oslavy sa však nekonajú. Ekonomická situácia v krajine je katastrofálna.
Bieloruská ekonomika zažila v roku 2016 najhorší štart od roku 1995. HDP spadol za január a február takmer o päť percent. Naďalej pokračuje pád reálnych príjmov. V dolárovom ekvivalente bola priemerná mzda v septembri minulého roka 389 dolárov, čo znamená pád o 214 dolárov oproti rovnakému mesiacu roka 2014.
Podľa údajov ministerstva financií bude pád reálnych príjmov naďalej pokračovať, v prvom kvartáli tohto roka o ďalších 1,5 percenta. Zatiaľ sa však režim zmohol len na zdôrazňovanie skutočnosti, že v Rusku a na Ukrajine ekonomické ukazovatele padajú ešte rýchlejšie...
Život na ruský dlh
Bielorusi si za posledné roky zvykli žiť prevažne na ruský dlh. Až 17 percent ich HDP tvoria zľavy na dodávkach z energetických surovín od ich východného suseda, Moskva navyše režimu štandardne poskytuje niekoľko miliárd dolárov ročne na to, aby bol schopný svojim občanom zaručiť životnú úroveň, na ktorú si za roky Lukašenkovej vlády zvykli.
Časy sa však menia. Ruské príjmy z ropy sa zmenšujú a ich túžba preplácať svojich bieloruských susedov snažiacich sa o neutrálnu politiku, klesá.
Posledný rok Moskva napríklad znížila svoju reálnu pomoc Bielorusku asi trikrát oproti roku 2014. Okrem toho prísľub toľko potrebnej pôžičky na tento rok Lukašenko nedostal ani pri poslednej februárovej návšteve Vladimira Putina v Minsku.
Rokovania o pôžičke s MMF či so Svetovou bankou zatiaľ skrachovali. Minsk nie je ochotný pristúpiť na zásadné reformné požiadavky donorov a zatiaľ aj tie najmenšie kroky ako zvýšenie ceny cestovného v dopravných prostriedkoch či výdavkov za základné energie sa stretávajú s nepríjemným odporom obyvateľstva a následnej zdržanlivosti administratívy v nastolenom trende pokračovať.
