Dala by sa pochopiť a blahosklonne prehliadnuť skutočnosť, že ak čínske návštevy prijímajú so všetkými poctami aj v Londýne, potom sa im štipka povestnej servility navyše ujde v Česku alebo na Slovensku.
Čo znepokojuje viac ako čínske vlajky lemujúce Prahu, je mýtus ekonomickej výhodnosti vzťahov s Čínou alebo aj s Ruskom, ktorý pravidelne ožíva v slovenskom i českom politickom prostredí. A ktorého živiteľmi sú tak premiér Fico, ako aj český prezident Zeman.
Reči o potrebe pestovať tieto výhodné a akože pragmatické vzťahy (ako často sa v danej súvislosti tento prívlastok používa!) sa pritom často spájajú so štuchancom alebo rovno kopancom smerom na Západ. Presne tak, ako to predviedol Zeman bedákajúci nad tým, že za predošlých vlád Česi príliš podliehali USA a EÚ
Pripomeňme si, ako v roku 2001 Fico ako mladý, svieži a opozičný politik tvrdil, že pokiaľ „ide o naše obchodné a ekonomické možnosti vo vzťahu k EÚ, nebudú také, ako niekto očakáva a že ani po vstupe SR do EÚ nemožno očakávať výrazný rozmach“. Preto by sa malo Slovensko orientovať na východ a zvyšovať objem obchodu s Ruskou federáciou.
Aká je realita dnes? Asi dve tretiny dovážaných produktov prichádza zo štátov EÚ a, čo je dôležitejšie, prúdi tam asi 85 percent nášho exportu. Podobne je na tom Česká republika. Obchodná výmena s Ruskom a Čínou je neporovnateľne menšia. A navyše, výrazne v nej prevláda dovoz nad vývozom – v prípade Ruska import surovín, v prípade Číny lacného spotrebného tovaru. (Do Ruska sme v roku 2015 vyviezli 2,2 a do Číny iba 1,5 percenta našej produkcie.)
