Obnovenie vyšetrovania Remiášovej vraždy po dvadsiatich rokoch je takmer senzáciou. Pri všetkom pozitívnom očakávaní, ktoré sa do kroku prokuratúry vkladá, nedá sa abstrahovať od otázky, či ešte existuje – teda v demokracii – aj kľukatejšia spravodlivosť ako tá slovenská.
Robiť si nadmerné nádeje však zatiaľ netreba. Prekročme temnú úvahu o píár prokuratúry, ktorej sa zúfalo nedarí v stíhaní veľkých káuz spojených s politikou, takže sa hojí na dávnej minulosti, čo nikomu dnes vplyvnému nemôže škodiť. Pochybnosť aj tak je, aké nové „relevantné skutočnosti“, na ktoré sa odvoláva hovorkyňa GP, sa asi mohli vynoriť po dvadsiatich rokoch v príbehu, ktorý je známy viac-menej do detailov.
Dá sa len dúfať, že u čižnárovcov tentoraz neblufujú a aspoň sa pokúsia dotiahnuť do koncovky vyšetrovanie zločinu, ktorý symbolizuje Mečiarovu éru, leží ako stigma na celých deväťdesiatych rokoch a jeho nepotrestanie spôsobuje stále bolesť v srdciach príbuzných a priateľov obete.
