Autor vyštudoval filozofiu na UK v Bratislave.
Nízky, postarší muž v saku, zhrbený za stolom s mikrofónom. Hrubé okuliare, úzke pery a vlasy prechádzajúce na temene do plešiny. Adolf Eichmann sediaci vo veľkej sále jeruzalemského Distriktného súdu v ten aprílový deň roku 1961. Ale koho vlastne vidíme na všetkých tých fotkách dnes, viac ako päťdesiat rokov potom, ako Eichmanna popravili, jeho telo spopolnili a vysypali do Stredozemného mora? S veľkou pravdepodobnosťou asi vidíme malého, nevýrazného, nudného a fádneho človeka. Stelesnenie chladnej a neosobnej nacistickej byrokracie.
Tento pohľad na Adolfa Eichmanna vytvorila v roku 1963 Hannah Arendtová vo svojej slávnej knihe Eichmann v Jeruzaleme: Správa o banalite zla. Len zopár filozofických kníh získalo taký veľký vplyv; len zopár filozofických kníh sa môže pýšiť takou rozsiahlou záplavou neskorších kritík, recenzií, analýz, štúdií, článkov, blogov a komentárov. Kniha, ktorá radikálne ovplyvnila náš pohľad na nacistických zločincov – ktorý sa dnes ukazuje ako zavádzajúca, slepá ulička.
Arendtová zmenila Eichmanna na poslušného byrokrata, ktorý len pasívne plnil príkazy nadriadených. Mechanická figúrka; banálna, nudná bábka, ktorej hlavnou črtou bol „nedostatok predstavivosti“. V Arendtovej pohľade sa náhle stráca Eichmannova fanatická nenávisť proti Židom, jeho neukojiteľný sexuálny apetít, karierizmus, pokrytectvo, alkoholizmus či frenetická iniciatívnosť. Namiesto fanatického nacistu vidíme pasívneho úradníka zbaveného emócií.
Modernita?
Je až prekvapivé, ako sa blížia závery inej slávnej knihy k Arendtovej úvahám. V roku 1989 vydal Zygmunt Bauman svetový bestseller Modernita a holokaust, v ktorej vyslovil svoju kľúčovú tézu: „Holokaust sa zrodil a odohral v našej modernej racionálnej spoločnosti, vo vysokom štádiu civilizácie, na vrchole ľudskej kultúry, a preto je problémom tejto spoločnosti, civilizácie a kultúry.“
Bauman poukázal na neosobný byrokratický aparát umožňujúci vraždiť takpovediac od stola; na moderné technické výdobytky a absolutizáciu racionálneho myslenia; na zlyhanie inštitúcií štátu; a v neposlednom rade, že na holokauste sa spolupodieľalo vytvorenie odpudivého a hrozivého nepriateľa (pomocou antisemitizmu a rasizmu), ktorý údajne bránil danej spoločnosti v jej raste a pokroku – nepriateľa s maskou kapitalistickej beštie likvidujúcej kultúrne, morálne a náboženské hodnoty.