Autor je občiansky aktivista a publicista
Pred dvoma rokmi som navštívil školu vo veľkej obci v okrese Brezno. V tom okrese, kde vo voľbách 5. marca získal štrnásť percent hlasov hrdina dnešných dní Kotleba.
Do školy chodí takmer sto percent rómskych detí, zväčša z neďalekej osady. Pri prehliadke školskej záhrady som sa dozvedel, že sa v nej nedarí nič dopestovať: hladné deti každý rok pojedia všetko nad aj pod zemou ešte zelené, dlho pred dozretím. Kto zaváha, neje.
Tamojšie učiteľky – milé a svojej ťažkej práci oddané ženy, žiadne zúrivé ženštiny z Pasienkov či parlamentného balkóna – vravia, že v osade nepracuje prakticky nikto, takmer všetci žijú z dávok.
Keď dávky prídu, matky nakúpia deťom sladkosti, ale ku koncu mesiaca už nemajú ani na základné potraviny a deti sa o seba musia postarať samy. Preto aj tá vybielená školská záhrada.
Milujú Rómov a Kotlebu
Najstaršia z učiteliek učila už starých rodičov dnešných žiakov: niektorí z nich majú okolo štyridsiatky i menej. Problém podľa učiteliek za tie roky narástol geometrickým radom, tak ako rastie populácia osady.
Všetky tie učiteľky svojich rómskych žiakov milujú a robia pre nich, čo môžu.
Všetky volili za župana Kotlebu. Nepochybujem, že rovnako volili aj 5. marca 2016.
Hoci nie sú k dispozícii analýzy, ktoré by sa hlbšie pozreli na výsledky volieb v dedinách a mestách s výraznejšou rómskou populáciou, dá sa predpokladať, že dve dekády ľahostajnosti k problémom spolužitia Rómov a majority pomohli nahnať veľa frustrovaných voličov ku Kotlebovi.
Iste, Kotlebu volili aj iné skupiny ľudí – ľudáci, neonacisti, časť mládeže vzdelávaná namiesto učiteliek Rusmi cvičenými „slovenskými“ brancami, obyvatelia hladových dolín a početní lúzri ekonomickej transformácie čakajúci, že sa o nich postará štát. Lenže vždy po voľbách je všetko inak: štát na pomoc neprichádza a ako narastá zlosť, pokračuje aj hľadanie spasiteľa vždy v ďalších a ďalších voľbách. Teraz obyvateľstvo dospelo k fašistom.
