Autorka je textárka a hudobníčka
Lipsko je niečo ako menšia verzia Berlína. Ak sa prechádzate týmto polmiliónovým mestom počas pracovného dňa, máte podozrenie, že si Veľkú noc o týždeň predĺžili, pretože okrem zopár cyklistov a áut stretnete len málo obyvateľov a väčšina obchodov je zatvorená.
Pôsobí to, ako keď sa Bratislava vyberie na cezpoľné Vianoce alebo Praha na víkendové chaty. Je to aj preto, že v Lipsku sa nenakupuje. Obyvatelia nosia funkčné oblečenie a jazdia na starých bicykloch. Steny domov (okrem centra) sú výrazne ľavicovo orientované, posiate plagátmi a grafitmi s anarchistickými a antifašistickými heslami.
S poľudštením verejných omietok sa tu už dávno nebojuje. Paradoxne, v porovnaní s ďalšími nemeckými mestami, veľa extrémistov v Lipsku nežije a utečenci sa začínajú pokojne integrovať. Mladí ľudia sú v kontexte nemeckej vojnovej minulosti aktívnejší v protestoch a ich byty sú polepené nálepkami z nedávnych demonštračných eventov s témami feminizmu, sociálnej politiky a najmä nesúhlasom so súčasným vzostupom neonacistov.
Ich boj proti fašizmu je v kontexte nemeckej minulosti oveľa silnejší. Celý deň som sa snažila vypátrať, čo v tomto meste asi tak všetci robia a ako pracujú, keď nikto nevychádza na ulicu. Nakoniec som si iba tipla, že teda asi pracujú doma alebo ráno o piatej zmiznú v továrni BMW.
V Nemecku existuje pre mladých zaujímavá cesta, akou vyriešiť otázku bývania. Miestny kamoš Emil mi vysvetlil, ako to funguje. Skupina kamarátov, väčšinou kolo 20 až 30 ľudí, zrekonštruuje starý bytový dom, ktorý si kúpia prostredníctvom nadácie alebo súkromnej osoby.
