Listy z Panamy môžu otriasť politickými špičkami vo vyspelých krajinách. V postkomunistických, ako je Slovensko, je účinok podobných odhalení obmedzený podobne ako citlivosť spoločnosti na prehrešky vo verejnom živote.
Slováci ani pri najhanebnejších kauzách nevyjdú do ulíc tak ako rozčarovaní islandskí voliči. Alebo pred časom rumunskí, aby sme po príklady nechodili iba na sever...
Na Slovensku sme skrátka zvyknutí. Že sa medzi panamskými dokumentmi skloňujú mená spojené s kauzou nehorázneho predaja emisií spoločnosti Interblue? Žiadne prekvapenie. Takisto ako fakt, že dve zo strán vtedajšej koalície, ktorá to spískala, sú vo vláde opäť.
SNS trochu polepšená, Smer ten istý, dokonca s tým istým predsedom. Kauza nedotiahnutá, vinníci nepotrestaní, 120 miliónov eur uliatych slovenských je bezpečne uložených alebo aj rozflákaných na atribúty luxusu.
Áno, tie drahé autá, čo nás vytláčajú z ciest a chodníkov, prepychové vily a byty niekoľkonásobne drahšie než celoživotné príjmy nekradnúceho smrteľníka, hodinky v cene celoživotného robotníckeho platu, to sú možno práve produkty nakúpené z čiernych či sivých, teda čiastočne prepratých peňazí.
Stačí sa pozrieť na v porovnaní s Panamou celkom maličkú kauzičku európskeho loga, ktoré sa slovenským občanom vyškiera do tváre. A na rozhajdákaných 156-tisíc eur slúžiacich na jeho bližšie nespresnenú prezentáciu.
Už z tejto kvapky v mori chamtivosti je jasné, že Slovensko je krajina, kde je systém kást zakorenený pevnejšie než v Indii. Patríš do správnej kasty? Tak na pár čiarach zarobíš tisíce a môže ťa hriať pomyslenie, že máš väčší talent než van Gogh, ktorý za svojho života predal sotva jeden obraz.
