Autor je matematik a pedagóg
Téma úniku informácií vie hýbať svetom. Tým veľkým určite. Julian Paul Assange a Edward Snowden o tom vedia svoje. Rovnako ako „obete“. Od majiteľov švajčiarskych bankových kont až po politikov.
Teraz sa riešia Panama Papers, no zatiaľ to vyzerá tak, že tie najviac hýbu jednou z najmenších krajín - Islandom. Tou rozlohou najväčšou, zdá sa, že nepohnú. Ani u nás nezvyknú uniknuté informácie zásadne meniť politickú situáciu. Uniknutý rozhovor voľakedajšieho ministra vnútra s vtedajším šéfom SIS bol skôr výnimkou.
Zvyčajne sa to vybaví nedôveryhodnosťou zdroja či hlasom „len“ podobným hlasu. Ale nechajme politiku, sú aj iné, často dramatickejšie úniky.
Ani nie pred rokom unikli informácie zo severoamerickej internetovej zoznamky Ashley Madison. Niekomu to pekne zavarilo. Alebo poďme ešte bližšie. Predstavme si napríklad, že by sa objavil zoznam skutočných identít z webových diskusií, ktoré bývajú peknou žumpou. To by bolo iné haló, neprestávali by sme sa čudovať, kto všetko a čo popísal.
Občas sa síce stalo, že nejaké to meno uniklo a dotyčnému to iste nebolo príjemné, ale keby unikli kompletné zoznamy (technicky sa pre väčšinu prípadov dajú ako-tak zostrojiť), to by bolo čítanie na úrovni Cibuľkových zoznamov. Brigádnici-diskutéri by boli ešte tým najmenším problémom.
