S programovými vyhláseniami vlád je to tak, že pri záverečnom bilancovaní si už na ne málokto pamätá či nebodaj lustruje, čo bolo-nebolo splnené. Navyše sa píšu v „elastických“ formuláciách, najradšej bez vyčíslených cieľov a záväzkov, aby sa plnenie nedalo exaktne kontrolovať.
Vo volebných kampaniach sa síce zhusta vymenúva, čo všetko úradujúca vláda zanedbala a vynechala, ale že by nejaká opozícia vzala PVV a bod po bode načítala premiérovi (ministrom) na hlavu nenaplnené sľuby, také dačo ešte slovenská demokracia nevidela.
Z útržkov, ktoré prenikajú z tvorby nového PVV, je zrejmé, že očakávať konečné znenie v napätí by mali najmä učitelia. Či za pozornosť, ktorú na seba strhli pred voľbami, budú aj patrične ocenení v eurách, nerozhodnú snahy nového ministra, ale politická úvaha premiéra a strážcu pokladu.
Uvidíme, do akej miery sa uplatní – z pohľadu učiteľov – hendikep, že šéfa rezortu dostalo školstvo nie zo Smeru, ale z menšej strany, čo, prirodzene, znižuje jeho „výtlak“ v rámci dohadovacích procesov. Možno niečo (čiastočne) uspokojivého sa v PVV objaví.
S vierou, že to pôjde ľahšie s koalíciou, ktorej členmi sú i dve strany, ktoré ich požiadavky pred voľbami vehementne podporovali, by však učitelia vstávať a líhať nemali. Ak sa nájdu na ich požiadavky doslýchavejšie uši, tak preto, lebo si sluch tak naladia Fico s Kažimírom.
