Autor je filmový kritik a teoretik
Luis Buňuel nakrútil tridsaťminútový film Las Hurdes (Zem bez chleba) v roku 1932, dokončoval ho v strižni o rok neskôr. Odvtedy viac-menej prevažuje názor, že ide o dokument. Koniec koncov to tvrdí i sám Buňuel vo svojej (inak skvelej) autobiografii Do posledného dychu. Ale!
Čo sa dá povedať v súvislosti so záberom na padajúcu horskú kozu, pričom komentár hovorí o tom, že v zobrazenom kraji sú také nehostinné strminy, z ktorých i kamzík spadne – a my evidentne vidíme dym po výstrele z pušky, ktorá ho zostrelila?
A čo pamätníci, ktorí spomínajú, ako pán Luis v ich dedine vyberal chudé deti a potom ich umiestňoval pred nejaké chatrče pri miestnom smetisku (pozri demýtizujúci dokument Ramóna Gielinga De gevengenen van Buňuel).
Dokumentárny film zaznamenáva (alebo prípadne rekonštruuje) udalosť, ktorá sa skutočne stala. To je najoperatívnejšia definícia dokumentu. Buňuel mohol pochopiteľne ako surrealista kašľať na akékoľvek definície, ale vo svojom ľavicovom období sa potreboval vyjadriť k nejakému sociálnemu problému. A na to sa mu zdal „dokument“ najvhodnejší.
Problém je, že v tejto oblasti by sa mali nejaké pravidlá dodržiavať. Filmom Las Hurdes vznikla akási štúdia možností objektivity.
Útle telíčka detí, vyčerpaní starci, ľudské smetisko v kontraste s bohatými kostolmi sú výsledkom manipulácie predkamerovej reality a dramatický komentár tomu všetkému dodáva apelatívny pátos. Vznikol tak film s tendenciou, ktorú v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia ľavicoví intelektuáli od umenia vyžadovali.
Luis Buňuel bol skvelý režisér. Jeho konfigurácie scén, komponovanie obrazov a ich spájanie je obdivuhodné. A je veľmi, preveľmi presvedčivý. (Dokonca až tak, že v niektorých krajinách sa pravicové vlády tento film pokúsili zakázať premietať.)
Nuž ale realitu manipuluje, vymýšľa si, a teda manipuluje aj s divákmi. Vytvára ilúziu reality len voľne a skromne spätú s referenčným pozadím.
Región španielskych Pyrenejí sa stal zdrojom surrealistickej predstavy. Peter Mihálik píše v doslove k spomenutej autobiografii: „Film (Las Hurdes) je svojím spôsobom dokumentaristickou replikou na (surrealistický) Zlatý vek, kde sa prichádza inou cestou k analogickým ideovo-umeleckým výsledkom.“
Lenže tá cesta vlastne nebola až taká iná.
