Autorka pôsobí v mimovládnom sektore.
Povieš mi, ktorým smerom sa mám vybrať? opýtala sa Alica. Záleží, kam chceš dôjsť, odpovedal kocúr. Neviem, kam chcem ísť, povedala Alica. Tak je jedno, ktorým smerom pôjdeš, povedal kocúr.
Zlá diagnóza je majstrom zlej politiky. Vláda Smeru bola v tomto zmysle dekadenciou politického myslenia a my v opozícii sme „zabudli“ analyzovať realitu a snažili sme sa slovnou kritikou zabrániť aspoň najväčším chybám vlády.
Alebo sme podľahli volaniu sirén jednoduchých osobných útokov a problémy sme tiež ako predtým Smer len personifikovali. Tak sme prepásli čas, v ktorom mohla v opozícii vzniknúť kritická „Slovenská otázka dneška“.
Čo malo voličov nadchnúť? Čo nás malo vystríhať pred skutočným stavom našej spoločnosti?
Zničujúci pocit strachu
A bum, voľby nás všetkých prekvapili, niektorých dokonca šokovali do tej miery, že stratili svoj ľudský rozmer. A teraz sme sa ocitli medzi niekoľkými rivalizujúcimi skupinami emócií a nepoznáme takú hlúposť, ktorú by sme v týchto týždňoch nepočuli alebo nečítali. Argumenty a fakty, čísla (!!) sa z diskusií vytratili a nová vláda bude ťažko presviedčať obyvateľstvo o zmysluplnosti svojho programu. A v tejto haravare aj budúca opozícia stratila kritický potenciál a čas sa pripraviť. Poslanci sa menia na prokurátorov, mravy zafajčenej špinavej krčmy ovládli verejnú debatu, voliči sa stali sudcami a talentovaní už zase balia kufre. Nemá to tu cenu, usudzujú.
A predsa by sme mali vidieť potenciálny rozdiel medzi Slovenskom dnes a ostatnými krajinami V4. V depresívnom Maďarsku a v Poľsku rútiacom sa do občianskych konflikto, oživujú myšlienky nemeckého mysliteľa Carla Schmitta z 30. rokov 20. storočia s jeho nadradením politiky nad právo a zásadným rozlišovaním medzi priateľom a nepriateľom, ktoré sa stávajú základným kritériom všetkého ich politického konania. No Slovensko dostalo voľbami istú šancu, ktorú by sme už nemali prepásť.
Porážkou monopolu postavenia jednej strany, ktorý trval len štyri roky a ktorý roky zneužíva Viktor Orbán a dnes strana PiS Jaroslawa Kaczynského, má Slovensko možnosť pozrieť sa na seba do nemilosrdného zrkadla a pochopiť, čo sa vlastne deje doma i okolo nás.
Čo je vírus revolúcie zvýšených (naivných) očakávaní po roku 1989. Aké impulzy nespokojnosti dnes prichádzajú aj zvonku. Čo nám prekáža odlíšiť realitu od propagandy, ktorej občas podľahnú aj profesionáli.
Ako účinne zastaviť zničujúci pocit strachu, ktorý zachvátil veľkú časť obyvateľstva Slovenska a je aj výsledkom primitívnych politických kampaní pred voľbami, a nielen Smeru.
„Hrôza sa na nás valí, ovláda nás pár ľudí, kto nás, preboha, ochráni, sem so zbraňami s heslom každý len za seba, to je kultúra smrti, do väzenia so všetkými, ktorí nás nepočúvnu, koniec s falošným pluralizmom, s vraj mierovým spolužitím EÚ, veď aj tak sa rozpadá, dočerta s Bruselom, veď to NATO je neschopné, Američania hlupáci, to geniálny Putin je náš záchranca, sem s tretím Rímom.“ Zabudla som na niečo?
