Autor je komentátor českých Hospodárskych novin.
Bol utorok 20. januára 1998 a na Pražskom hrade sa druhýkrát volil prezident Českej republiky. Favorit bol jasný a Václav Havel v druhom kole skutočne vyhral.
Nebolo to pri jeho štvrtom a poslednom zvolení za československého či českého prezidenta úplne jednoduché.
Havel zvíťazil o jediný hlas "patriaci" vodcovi regulárne xenofóbneho a rasistického Združenie pre republiku - Republikánskej strany Československa Miroslavovi Sládkovi, ktorý toho času bol vo väznici pre svoj výrok, že "Česi zabili cez vojnu málo Nemcov". (Sládek bol následne na súde oslobodený.)
Čo s nimi?
Na celú voľbu vrhol tento detail nepekný tieň. V pamäti scény zo Španielskej sály aj po 18 rokoch zostávajú pre moment, ktorý prišiel bezprostredne po vyhlásení výsledkov. Sládkov zástupca Jan Vik si vzal slovo a preniesol: "Chcem zdôrazniť, že SPR-RSČ neuznáva dnešnú voľbu hlavy štátu. Konštatujeme, že Václav Havel nie je legitímne zvoleným prezidentom Českej republiky. Pán Havel, hanbite sa."
Rozpačité ticho v sále prechádzajúce v šumenie preťal ostrý hvizd a kamery Českej televízie hneď ukázali, ktože to píska: bola to prezidentova manželka Dagmar Havlová.
A tým by sme mali obrázok pôsobenia Sládkových republikánov v českej politike v podstate vykreslený so všetkým, čo k nemu patrí. Pouličným hurhajom, xenofóbiou, parlamentným cirkusom a často bezradnou reakciou štátnej moci a Sládkových "slušných" odporcov: ako s touto partiou, ktorej programom je permanentná provokácia kombinovaná s občas neskrývanými výzvami na násilie, vlastne naložiť?
Vzostup a pád
V prvých slobodných voľbách v roku 1990 strana modrookého doktora filozofie, ktorý sa v posledných rokoch komunistickej moci živil ako cenzor (ideálna kvalifikácia pre vodcu radikálnej strany, nie?), prepadla - získala jedno percento hlasov.
Porevolučná eufória sa však rýchlo vytrácala, krajinu, zvlášť niektoré jej chudobnejšie oblasti, postihli celkom vážne sociálne a bezpečnostné problémy a časť voličov uverila jednoduchým receptom: za vaše ťažké životy môžu Rómovia, sudetskí Nemci, Európska únia a NATO, kam rozhodne nesmieme vstúpiť, pretože by to znamenalo koniec našej národnej existencie, prisťahovalci, ktorí vtedy do Česka na rozdiel od dneška skutočne prichádzali, a všetci vlastizradcovskí politici na čele s Havlom a Klausom.
