Naša intolerancia je iba pubertálnou fázou

akí sme je seriál o pohľadoch na našu spoločnosť. Vybrané osobnosti pre vás mapujú svoje postrehy, pocity a niekedy ponúkajú aj návody či odvahu, ako ďalej... Seriál pokračuje textom ekonóma Tomáša Hellebrandta.

Na Slovensku máme problém s toleranciou inakosti. Vidíme to navôkol v podobe križiackeho ťaženia za ochranu tradičnej rodiny, hystérie ohľadom utečeneckej „hrozby“ či volebného vyplavenia hnedých myšlienok z kanálov našej minulosti.

Vidieť ho tiež v tvrdých dátach. Napríklad v minuloročnom prieskume Eurobarometer sa Slovensko umiestnilo opakovane na samom spodku o čo sa týka percenta respondentov, ktorí by sa cítili v pohode, ak by niektorý z ich kolegov bol členom niektorej z menšín. A nie je to len problém Slovenska. Medzi východom a západom Európy zíva mentálna priepasť.

Štvrť storočia po zavedení demokracie a napriek vzniku mnohých občianskych združení a progresívnych iniciatív zameraných na pomoc vylúčeným a na osvetu tých ostatných čoraz hlasnejšie počuť požiadavku stavať ploty chrániace naše číre hodnoty pred nečistotou prúdiacou tak z moslimského Východu, ako aj z bezbožného Západu.

Vytrvalosť odporu proti ľudskej rozmanitosti upevňuje v progresívnej časti spoločnosti pocit úzkosti až beznádeje. Má vôbec zmysel usilovať sa o zmenu, keď toľkí z našich spoluobčanov sa tak kŕčovito držia zatuchnutej kmeňovej mentality?

Prečítajte si tiež:Prečítajte si tiež: Sme krajinou bez budúcnosti?

Intolerancia je stav mysle

Tí, ktorým intolerancia vadí ju väčšinou vnímajú optikou morálky ako nespravodlivosť a zlo. Tou istou optikou potom hľadia aj na zástancov intolerantných názorov, vidia v nich pomýlených, bigotných, nenávistných ľudí.

Ak však chceme efektívne bojovať proti intolerancii, musíme opustiť naratív vojny dobra proti zlu, svetla proti tme, pokroku proti spiatočníctvu a chápať jej prejavy optikou psychológie nie iba morálky. Intolerancia je stav mysle častejšie spôsobený strachom ako zlobou.

Problému intolerancie sa dlhodobo venuje Karen Stennerová z Griffith University v Austrálskom Brisbane. Stennerová identifikovala dva psychologické profily, prítomné v každej spoločnosti, ktoré robia ich držiteľov náchylných voči strachu z odlišnosti.

Prvým je autoritárstvo, vyzdvihujúce poslušnosť a prispôsobivosť v správaní, spoločné hodnoty v myslení, a moc skupiny nad jednotlivcom v organizácii spoločnosti. Autoritári majú v priemere nižšie kognitívne schopnosti čo im robí problémy orientovať sa v komplexnosti modernej spoločnosti.

Ich prahnutie po jednotvárnosti vynútenej silnou autoritou je možné chápať ako túžbu žiť v jednoduchšom a zrozumiteľnejšom svete.

Prečítajte si tiež:Prečítajte si tiež: Musíme sa neustále rozhodovať medzi nezmieriteľnými protikladmi?

Druhým profilom je takzvaný status quo konzervatizmus. Takto ladení ľudia bývajú rigidní vo svojom správaní, cenia si poriadok a cítia potrebu mať svoje prostredie pod kontrolou. Majú odpor voči neistote a preto sa vyhýbajú novým skúsenostiam.

Konzervatívna dispozícia je ovplyvnená viac vekom ako intelektom. Pokým autoritárovi vadia predovšetkým rozdiely v priestore (t.j. medzi ľuďmi či názormi v spoločnosti), status quo konzervatívcovi vadia predovšetkým rozdiely v priebehu času (t.j. zmeny).