Stredná a staršia generácia vyrastala na sovietskych vojnových filmoch, a tak sa v nej možno aspoň sčasti zahniezdil pocit, že fašizmus je jednoducho zlý. Otázkou je, ako vychovávať a viesť dnešných mladých ľudí (a nielen mladých) k tomu, aby rozpoznali nebezpečenstvo násilného režimu.
Plánovaná výchova proti extrémizmu v školách (navyše pod patronátom SNS a v podmienkach chudobného školstva) nemusí priniesť očakávaný efekt. Navyše jedna vec je boj proti otvoreným agresívnym extrémistom, čo by mala byť, popri prevencii, najmä práca pre bezpečnostné zložky štátu.
Politickým problémom Slovenska je však extrémizmus v Kotlebovom a či kotlebovskom podaní, ktorý má veľmi rafinované mimikry takmer ako slovenský branec v maskáčoch v prírodnom teréne.
Takže neformálneho chlapíka v mančestrovom sáčku či jeho vytrénovaných kolegov si menej zorientovaný volič vôbec nemusí stotožniť s deportáciami, plynovými komorami a miliónmi mŕtvych. Teda s ideológiou rozpoznateľnou vďaka jasným vonkajším znakom (hákový kríž) a vo väčšine ľudí vzbudzujúcou odpor.
Šéf SaS Sulík sa ako pragmatik pustil do popierania Kotlebu cez ekonomické argumenty. Spočítal, že jeho program nie je reálny. To však na Slovensku zjavne nemusí byť prekážka, veď naša ešte vždy najsilnejšia strana zbiera veselo body u voličov i napriek, alebo azda aj zásluhou neuskutočniteľného programu.
Čo je vážnejšie, Sulík zabudol vytknúť Kotlebovi zásadnú neprijateľnosť systému, ktorý reprezentuje. Sulíkovo hodnotenie, že Kotleba „možno ide v niektorých bodoch mierne do extrému“ sa dá zhovievavo označiť za negramotné alebo rovno prirovnať k tvrdeniu, že teda s tými plynovými komorami sa to trochu prehnalo.
