Čo sa s ňou asi stalo? Ako žije po tom, čo odišli ruskí filmári? Žijú jej rodičia alebo za to, že jej dovolili stať sa predmetom „zákerného podvodu“, skončili v severokórejskom koncentračnom tábore?
Otázky mi vyskočili v mysli hneď, ako som videla vynikajúci film ruského režiséra Vitalija Manského V lúčoch slnka. Na hlavnú hrdinku, dievčatko Zin-mi som myslela každý večer pred spaním. Jej plač, to bola jediná nehraná scéna, jediná emócie v celom filme. Jediný dôkaz, že obyvatelia Severnej Kórey nie sú roboti.
Manskij natočil film o Severnej Kórei tak, ako mu to dovolil prísny dozor, ktorý mu bol pridelený. Chcel sledovať život obyčajnej rodiny, nič viac, nič menej.
Vitalij Manskij (1963)
je popredný ruský dokumentarista a producent, žije v lotyšskej Rige. Jeho filmy sú vysoko oceňované na medzinárodných festivaloch, medzi najznámejšie snímky z posledného obdobia patrí film Roura o ceste plynu zo Sibíri do Európy.
Severokórejčania mu predhodili manželský pár s malým dievčatkom Zin-mi. Celý film bol hranou komédiou, hoci Manskij zamýšľal natočiť dokument.
Lenže dozorcovia organizovali každý pohyb rodičov aj dieťaťa, nasťahovali ich na natáčanie do nového bytu, servírovali im pochúťky, ktoré dovtedy nevideli. Niektoré scény sa opakovali donekonečna, kým neboli dokonalé – veselé a optimistické.
Manskij sa vyrovnal s prekérnou situáciou po svojom. Točil všetko. Šikovne, aby si to nikto nevšimol, nechával kameru zapnutú aj vo chvíľach, keď o tom Kórejčania nevedeli. A tak je film plný komických scén, ako dozorcovia aranžujú obed, školské vyučovanie, besedu s veteránmi, príchod Zin-mi domov. Európsky divák sa chytá od smiechu za brucho.
Čo sa stalo po odchode štábu s ľuďmi, ktorých Manskij tak šikovne okabátil, strápnil, znemožnil a v očiach ich náčelníkov z nich urobil úplne neschopných, ideologicky nezrelých hlupákov? Čo vás lákalo na Severnej Kórei, museli ste vedieť, že vás nenechajú slobodne natočiť ani vtáka na strome?
„Naivne som sa domnieval, že dokážem preniknúť do severokórejského obyčajného života. Do istej miery sa teraz hanbím za svoju naivitu a vlastne aj drzosť. Ale chvalabohu, že som včas pochopil, aké nezmyselné je hľadať čiernu mačku v čiernej miestnosti, zvlášť ak tam tá mačka ani nie je. A tak som natočil úplne iný film, než som pôvodne zamýšľal.“
Je to dokument o dokumente a vlastne skôr hraný film, pretože tí ľudia boli hercami, vy ste dostali od kórejskej strany vopred detailný scenár, a tí ľudia sa museli naučiť svoje roly.
„Naozaj som si myslel, že nebude dôležité, na čom sa s Kórejčanmi dohodnem, pretože sa dokážem vďaka svojej inteligencii a profesionálnej zručnosti prebojovať k bežnému životu.
Chytráčil som už pri príprave scenára. Keď mi ho kórejská strana posielala na nahliadnutie, vnucoval som im svoje epizódy. Napríklad táto: dievča je doma a pripravuje sa na cestu do školy. Potom oni mali hneď obraz, dievča v škole. Ja som im navrhol: Poďme natočiť, ako dievča ide do školy autobusom.
Myslel som si, že ju budem natáčať na autobusovej zastávke, potom ako nastupuje, potom ako ide – a nenápadne si do filmu prepašujem bežný život okolo. Po zdĺhavých konzultáciách súhlasili. Že vraj dobre, dievča pôjde do školy autobusom. V ten slávnostný deň nás vedú cez námestie, ktoré je úplne ľudoprázdne.
Na mieste, kde nikdy predtým nebola zastávka, stojí náš autobus, okolo pripravení ľudia – komparz, čakajú na povel – nasadnúť do autobusu! Pred mojimi očami sa začína odohrávať scéna „dievča nastupuje do autobusu a akoby ide do školy“. Čo by mal urobiť normálny režisér?
Povedať Kórejčanom, prosím vás, veď toto nie je skutočné, to nie je pravda! Odchod do hotela a odchod z krajiny. Ja premýšľam a hovorím si: Tak vy si myslíte, že som úplný idiot? Mýlite sa. A natáčam všetko tak, ako to prebieha. Aj tú lož, i to, ako sa snažia všetko inscenovať, ako imitujú skutočný život a režírujú nastupovanie do autobusu.“
Podarilo sa vám natočiť aspoň niečo, čo pre vás nearanžovali?
