Autor je publicista, hudobník a bývalý zodpovedný redaktor a producent populárnej hudby v slovenskom hudobnom vydavateľstve Opus
Každý autor či interpret si myslí, že produkuje tú najlepšiu muziku, často však chýba sebakritika. Preto požiadavka niektorých umelcov hrať v rádiách ešte viac ich pesničiek je umelým navýšením odmien za odvysielané a hrané skladby.
Rozhodnutie o kvótach, ktoré si niektorí umelci tichým lobingom vybavili u poslancov, je kontraproduktívny počin. Podobne sa aj za socializmu vybavovali zvýšené tantiémy pre angažovaných skladateľov.
Zažil som to ako hudobník, ale aj ako pracovník vydavateľstva Opus, kde som pôsobil viac ako tridsať rokov. Aj v tomto čase boli zavedené kvóty: 60 percent domáca tvorba, 30 percent sovietska, socialistická a angažovaná a len zvyšných desať percent zahraničná alebo západná tvorba. Rozhlas mal pomer dokonca 70 : 20 : 10.
Povinnosť hrať za socializmu viac slovenskej hudby aj vtedy vyhovovala zámerom domácich autorov, ktorí si cez Zväz skladateľov, SOZA a ÚV KSS vybavili, aby sa z rozhlasu a verejnej produkcie nahlasovalo čo najviac ich skladieb. Čím viac minút slovenských skladieb sa nahlásilo, tým viac peňazí získal autor.
Politika prestala hrať rolu
V 80. rokoch sa postupne na politickú angažovanosť prestal brať ohľad. Opus začal vo veľkom vydávať zahraničné licenčné tituly. Bol to prvý krok k slobodnému vysielaniu a výberu kvalitnej tvorby.
Opus na základe obchodnej a kultúrnej politiky žil z toho, čo predal, a nie z toho, čo sa umelo zhora pretlačilo. Každý týždeň sa preto čakalo na stav predaných platní. Predavačky zároveň informovali, o ktorých interpretov mali ľudia záujem. Na základe toho sa potom tvoril edičný plán.
