Pamätám si to, akoby to bolo včera. Bolo pondelok 20. júla 1992, pár minút po šiestej popoludní a ja som v parku lánskeho zámku, tradičnom letnom sídle československých prezidentov kúsok od Prahy, sedel pár metrov od Václava Havla.
Chvíľu predtým rezignoval na post československého prezidenta. Tri dni po tom, čo Slovenská národná rada prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska, to bol ďalší jasný signál, že federácia končí a že sa teraz budeme každý starať o seba. A jednou z hlavných starostí Čechov bolo, či sa prvým prezidentom samostatnej Českej republiky stane globálna celebrita Václav Havel.
Už vtedy bolo jasné, že Havel prezidentom chce byť, ale nechce sa o to Václava Klausa, ktorý vtedy českej politike dominoval, doprosovať. A tak začal vymenovávať podmienky, za ktorých by kandidoval. Tú poslednú, vyslovenú po slastnom vdýchnutí cigaretového dymu, zjavne nemyslel ani veľmi vážne: „A rozhodne nebudem prezidentom, ak by sa ten štát volal Česko.“
