Z jednej psychologickej štúdie vyplýva, že to, čo robím už desiatky rokov profesionálne a spontánne, bez hocijakého liečebného zámeru, je vlastne silný liek. Ide o takzvané expresívne písanie, ako to nazval jeho objaviteľ americký psychológ James Pennebaker.
Písanie stĺpčekov pre SME ma však neuzdraví, veď nie som momentálne chorá, ale aj keby som bola, neplačem pri tom, neriešim si žiadnu traumu. Som akoby pridelená do skupiny tých študentov, ktorým Pennebaker dal za úlohu písať denne pätnásť minút niečo nezaťažujúce.
A zistil, že ani ich psychický stav, ani imunitný systém sa tým dlhodobo nezlepšili. Naďalej smútili, smrkali, pokašliavali. Zato druhá skupina, ktorá sa venovala expresívnemu písaniu, a to znamená, že sa zaoberala pravidelne nedávnou osobnou tragickou udalosťou, stala sa psychicky aj fyzicky značne zdatnejšou, než bola predtým. A polepšili si najviac tí, ktorí prežité napísali v tretej osobe alebo v množnom čísle a tým sa od toho odosobnili.
Literáti by teda mali obzvlášť málo kašľať, v prípade, že nefajčia.
