Píše Michal Havran, teológ a šéfredaktor Jetotak.sk.
Spôsob, akým si britské médiá podali Davida Camerona za tridsaťtisíc libier, sumu, v hodnote ktorej má každý druhý slovenský minister hodinky, ukazuje ešte jeden podceňovaný rozmer – vzťah niektorých spoločností k majetku.
Graham Greene, spisovateľ, špión a príslušník osvietenej ostrovnej katolíckej inteligencie, vo svojej krátkej eseji napísal, že na katolicizme ho najviac priťahuje hriešnosť alebo presnejšie štýl, akým rímske náboženstvo pracuje s konceptom hriechu.
Inými slovami a v súlade s doktrínou zlatých palácov, kde, ako vidieť v Katedrále st. Marco, môže bývať iba Boh, je katolicizmus v jednom zo svojich prejavov teológiou pripúšťajúcou hriech, stojacou na hriechu a istým zvráteným spôsobom hriešnosť, akokoľvek chápeme náplň toho starnúceho slova, povzbudzuje. Nie v tom zmysle, že by ľudí nabádal konať zlo, no spôsobom, ako paternalisticky k zlu pristupuje.
Nie náhodou existujú ešte v niektorých zaostalých častiach Talianska silné vzťahy medzi organizovaným zločinom a náboženstvom, kde, ako píše Roberto Saviano v Gomore, neviete, či je miestny farár zároveň krstným otcom zločineckého syndikátu, alebo či nie sú jeho miništranti nájomnými vrahmi.
Puritáni opovrhujú
Prepojenosť náboženstva a zločinu, tušenie grázlov, že im predsa len môže niekto odpustiť, že si charitou a okázalými darmi kúpia milosť od svojho Boha a sympatie verejnosti, spektakulárny charakter kajúcnosti, odchody mafiánov do kláštorov a vrahov na púte ukazuje, že katolicizmus je aj náboženstvom zločincov, že vďaka univerzálnemu rozmeru kresťanstva sme s nimi v jednej komunite, prežívame strach z večného zatratenia s tým rozdielom, že niekto pred smrťou kradne a zabíja a niekto sa teší z toho, že si bol zabehať v jarnom lese.
