Autor je publicista a umelec
Keď sme ako mladí chalani, ešte začiatkom 90. rokov chodili na punkrockové koncerty, často nás cestou domov napadali skupinky neonacistov alebo „náckov“, ako sme ich volali. Niekoľkokrát incident nabral vážnejšiu podobu, takže bolo potrebné volať políciu. Po príchode policajnej hliadky sa vždy opakoval ten istý scenár – uniformovaní muži zákona si útočníkov príliš nevšímali a podozrievavo zamerali svoju pozornosť na nás – obete napadnutia.
Ako rebelujúci mladík som si to vysvetľoval akousi vnútornou spriaznenosťou represívneho aparátu štátu s neonacistickou ideológiou. Dnes s odstupom času som ochotný pripustiť aj jednoduchšie, menej konšpiračné vysvetlenie.
Na jednej strane sme stáli my, pankáči, so strapatými vlasmi, roztrhanými bundami a náušnicami v nosoch. Na druhej strane vyšportovaní, nakrátko ostrihaní, čisto a militaristicky stroho oblečení neonacisti. V tých časoch policajti na Slovensku o subkultúrach veľa nevedeli, a tak cez filter svojich predsudkov hneď zaradili náckov do kategórie „slušní občania“ a nás medzi problémovú mládež.
Trvalo niekoľko rokov, kým polícia, prokuratúra a ďalšie zložky štátu pochopili, že sú to práve tí nakrátko ostrihaní, vyšportovaní, čisto a slušne oblečení mladíci, ktorí v mene chorej ideológie bijú, mrzačia a vraždia ľudí. Mnohí z nich neskôr skončili v radoch mafie, kde mohli mrzačiť a vraždiť ďalej, ale už za peniaze.
