Autor je publicista
„Spoločnosť stráca schopnosť reprodukovať sa. Sme postihnutí starnutím. Spoločnosť nevyhnutne začne smerovať k zániku. Nebudú mať schopnosť zabezpečiť prežitie kultúry. Odídeme do histórie. Demografický úpadok je osudom. Beznádej, ktorá napĺňa budúcnosť tejto krajiny. Demografický rozvrat . Úpadok. Rozpad tradičných inštitúcií. Bezbranní. Prestarnutý a rezignovaný národ. Stáť zoči-voči zániku. Napĺňať zúfalstvom...“
Nie, necitujem fragmenty apokalypsy z Knihy zjavení apoštola Jána. Citované výroky sa netýkajú rozbombardovanej Sýrie, hladujúcich v Afrike, ani o biedou, kriminalitou a korupciou devastovaného Ruska. Takto vidí súčasný stav a perspektívy Slovenska mladý výskumník Brian Fabo v článku „Sme krajinou bez budúcnosti?" publikovanom v tomto denníku 4. apríla.
Sme krajinou bez budúcnosti? Čítajte O Slovensku sa dá napísať veľa kritického, ale je dobré vidieť ho z odstupu. Geografického aj historického. Geografický získate, keď zájdete do reálneho sveta za hranice EÚ a OECD. Veľmi rýchlo zistíte, že svet nie je Nemecko a Rakúsko a že 80 až 90 percent ľudstva žije v pomeroch, ktoré sú oveľa horšie než tie, ktoré dnes vládnu na Slovensku.
K historickému odstupu si stačí prečítať niečo od Dickensa, Dumasa alebo niektorého slovenského autora z konca 19. či začiatku 20. storočia. Nemusia to byť hneď Čenkovej deti, aby si triezvo uvažujúci človek uvedomil, že nepozná ani zlomok biedy, ktorá bola pre jeho starých a prastarých rodičov bežnou realitou života.
Skutočné Čenkovej deti
Objektívna skutočnosť je taká, že väčšina Slovákov, vrátane tých, čo žijú v dedinách ďaleko od Bratislavy a v takzvaných „hladových dolinách“, skutočnú biedu nikdy v živote nevideli. Poznajú pocit chudoby, ale je to zatiaľ len relatívna chudoba.
Možno chudoba v porovnaní s Rakúšanmi, Bratislavčanmi alebo povedzme Košičanmi. Nie je to chudoba absolútna, v akej zo dňa na deň prežívajú stovky milióny Afričanov, Indov alebo Číňanov. Takú u nás nepoznajú ani obyvatelia rómskych osád: aj tí majú k dispozícii zadarmo školstvo, zdravotníctvo, sociálne a ďalšie služby, aké poznajú stovky miliónov ľudí len z televízora alebo ani z neho.
Taký je dnešný stav sveta a žiaľ, nie sú ani žiadne signály, žeby sa situácia oných 90 percent pozemšťanov mala významnejšie zlepšiť.
Spoločnosť neodchádza, mení sa
Ako teda dospel autor k svojim výrokom o Slovensku? Zdá sa, že hlavným zdrojom jeho apokalyptickej interpretácie slovenskej reality sú demografické trendy – migrácia obyvateľstva Slovenska z chudobného vidieka do bohatších miest a okresov a relatívne nízka pôrodnosť, v dôsledku ktorej sa zastavil desaťročia trvajúci prudký rast počtu obyvateľov.
Výsledkom poklesu pôrodnosti a taktne prehliadanej skutočnosti, že žijeme – skoro som napísal trpíme – oveľa dlhšie ako predošlé generácie, je meniaca sa štruktúra obyvateľstva: vek priemerného obyvateľa Slovenska postupne stúpa. Keby sme žili tak krátko ako povedzme Rusi, boli by sme stále štatisticky mladá populácia – ale, dočerta s tým, stredná doba života u nás rastie a dosiahla 77 rokov.
Mohlo by to byť ale aj horšie – hrôza predstaviť si, ako „krajinou starých žien“ by sme sa stali, keby sme žili 83 rokov, ako Španieli, Švajčiari či Taliani. Na druhej strane keby slovenskí chlapi žili toľko ako ruskí mužici – poctivých 63 a nie zbytočne naťahovaných 72 rokov – hneď by sme omladli a problém s dôchodkami by pominul.
