Autor je riaditeľ Centra pre teritoriálne medzinárodné štúdiá pri Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
Programové vyhlásenie vlády, rovnako ako pod nátlakom médií odtajnená koaličná zmluva, dominujú v týchto dňoch slovenskej politike. Pritom sú to nezáväzné, vyslovene politické dokumenty. Politickými v tom zmysle, že prvý dokument opisuje ciele a plány, ktoré chce politická moc v krajine presadiť, zatiaľ čo druhý dokument ukazuje mechanizmy, ako bude politická moc uplatňovaná.
To, čo programové vyhlásenie aj koaličnú zmluvu spája, je, že nie sú právne vôbec vymáhateľné. Ak by vláda, čisto hypoteticky, nenaplnila za štyri roky ani jeden z bodov programu, tak jej za to nehrozí žiadny automatický trest. Samozrejme, zúčtovať jej to môžu voliči, ale tí, ako ukázali mnohé výskumy aj pred marcovými voľbami, sa rozhodujú inak ako na základe odpočtu programového vyhlásenia.
Vláda sa teda programovým vyhlásením riadiť nemusí a minulosť ukázala, že naplniť ho do bodky je nemožné. Závislá je len od podpory vlastných koaličných poslancov v parlamente. Prečo je potom programové vyhlásenie vlády dôležité, ak je jeho plnenie nevymožiteľné?
Výber cieľov a spôsob ich formulácie totiž umožňuje pochopiť mentálny svet koaličných strán a ich popredných predstaviteľov. V kombinácii s volebnými programami tak dotvára obraz, ktorý si môže analytik, ale aj volič o novej vláde urobiť. A momentálne nie je dôvod si myslieť, že by si tento „obraz“ našiel miesto v popredných galériách.
Chváliť vládu pred večerom
Na tomto mieste nemá veľký význam prechádzať programové vyhlásenie vlády bod za bodom. Kritický čitateľ v ňom nájde také plány, ktoré si zaslúžia pochvalu. Napríklad „efektívne fungujúce regionálne školstvo poskytujúce kvalitnú výchovu a vzdelávanie“, ďalej „zvýšenie transparentnosti na všetkých úrovniach (zdravotníckeho) systému“, alebo aj „zjednodušenie stavebného konania“ pre bežných ľudí.
Dobre, treba držať palce, aj keď cynik by sa mohol pýtať, prečo výrazný posun nenastal už pri predošlej vláde, v ktorej mohol premiér Fico presadiť (s výnimkou zmien ústavy) čokoľvek.
Nájdu sa samozrejme aj také ciele, ktoré by testom efektivity a potrebnosti pre krajinu prejsť nemuseli. Napríklad zriadenie národného leteckého prepravcu v situácii, keď má Bratislava priame lety do významných európskych miest (Londýn, Brusel, Berlín, Paríž, Moskva atď.) a viedenské letisko za rohom.
Pri viacerých návrhoch tak treba dúfať, že vláda presadí „prijímanie dobrých rozhodnutí vo verejnom záujme“, známe aj ako projekt „hodnota za peniaze“ skôr ako národné aerolinky.
