Autorka je poslankyňa NR SR za OĽaNO
Programové vyhlásenie v oblasti školskej politiky – už tento názov okamžite vylučuje neformálne vzdelávanie, ktoré sa väčšinou deje mimo školy a je dôležitou súčasťou vzdelávacieho procesu – je plné prázdnych fráz a balónikov.
Samozrejme, programové vyhlásenie je len rámcovým dokumentom, no mali by sme z neho vyčítať celkovú víziu, ako by malo naše školstvo vyzerať v roku 2020, aké by mali byť jeho výstupy a aké kroky na dosiahnutie definovaných výsledkov vláda urobí.
Programové vyhlásenie vlády je však len zbierkou požiadaviek, ktoré prešli cez sito cenzora, niečo zosekal minister financií, niečo bolo nahradené slovným balastom. Výsledkom je zoznam úloh, dlhých viet a bezobsažných vyhlásení, ktorým chýba spoločný a jasne zadefinovaný strategický cieľ pre naše vzdelávanie.
Najväčšia reforma?
Okrem klasických floskúl „zvážime“, „zabezpečíme“, „sústredíme sa“, programové vyhlásenie sa vôbec nevenuje novým výzvam vo vzdelávaní, ako je napríklad meniaca sa štruktúra študentov, potreba väčšej flexibility a otvorenosti vysokých škôl vzhľadom na demografický vývoj a úbytok študentov, trendy v neformálnom vzdelávaní, akútna potreba a nástroje ako zlepšiť výsledky vzdelávania marginalizovaných a sociálne vylúčených žiakov, ktorí sú momentálne naliehavým problémom na Slovensku.
Takisto chýba motivácia zlepšovať politiku školstva na základe analytického výskumu a dát v oblasti školstva, a nie na základe pocitov, ktoré si ministri so sebou do rezortu školstva prinášajú.
Veď vieme, ako sa robili reformy v našom školstve – čo minister, to nejaký „dobrý“ nápad, ktorý si pán minister chcel odskúšať v praxi na našich deťoch a na učiteľoch. Bez poctivého výskumu, zberu dát, ex ante analýzy vplyvu sa reformy robiť nedajú, a preto ma vydesilo, keď pán minister vyhlásil, že verí, že sa mu podarí pripraviť „najväčšiu reformu za posledných 25 rokov“.
