Udalosť týždňa I
Nová ukrajinská vláda. Aj keď nový premiér Hrojsman i Porošenko (čerstvo nachytaný v Paname) ubezpečujú, že bude reformná a protikorupčná, mix veľa náznakov napovedá, že v Kyjeve sa posilňujú oligarchovia. Ivan Mikloš do kresla ministra financií nedosadol a je to tak preňho možno aj lepšie. Pre Ukrajinu zrejme nie, ale kým sa politici neodtrhnú od mafie, ktorá má štát iba na dojenie, reformátori vo vláde budú iba fasádou pre EÚ a MMF.
Správny krok
„Kotleba je fašista,“ zvolal Kiska. Nie je zďaleka prvý, ktorý sa k veci vyjadril, je však prezident, čo je iná káva. Po nepozvaní ĽSNS do paláca v rámci povolebných stretnutí je jeho reč nielen osobnou definíciou župana z BB, ale nepriamo aj usmernením, ako sa k protagonistovi stavať, keďže výraz „fašista“ – na rozdiel od „komunistu“ (žiaľ) – má natoľko negatívny zvuk, že je akoby výzvou na vylúčenie zo spoločnosti civilizovaných ľudí. Iná vec už je, či strany, ktoré si budú v NR SR deliť výborové posty, pozorne počúvali. Nevraviac o internetovej miléniovej generácii, z ktorej dorastá po fašizme (a komunizme) najväčšia hrozba slobodnej spoločnosti.
Chybný krok
Slová týždňa
„Vláda za účelom presnej identifikácie očakávaného príjmu do štátneho rozpočtu, pre riadenie verejných financií a najmä identifikovanie daňovej medzery podporí implementáciu simulácie daňovej povinnosti na základe behaviorálnej analýzy ekonomického správania sa hospodárskeho subjektu.“
Programové vyhlásenie vlády
Rozdeliť si agendu po dnes už emeritnom sudcovi Dobríkovi odmietlo jeho desať bývalých kolegov z Košíc. Bezprecedentný ťah, akým takmer štrajk na Ústavnom súde je, síce správne avizuje Kiskovi aj stranám v NR SR, že nekompletný súd je ohrozením ústavných práv a slobôd ich voličov. (Nie akoby doteraz už neboli.) Sudcovia však mohli a mali zvoliť jemnejšiu formu už i preto, že ich vklad do krízy na vlastnom dvore je vyšší než značný.
Neudalosť týždňa
Programové vyhlásenie vlády. Neudalosť preto, lebo pozornosť je v nepomere s významom. S tým, ako bude vyzerať Slovensko o štyri roky (či menej), má siahodlhý a editora zúfalo pýtajúci text iba veľmi voľnú súvislosť. Editora aj obsahového, samozrejme.
Vŕšenie rezortných a straníckych priorít a zámerov vo vládnom pro- grame nespája žiadna celostnejšia vízia, jednotiaca predstava stavu, do akého by štát chceli dostať. Taká, akú mali napríklad Mikloš a Dzurinda II. Či trebárs aj Procházka v Alfe.
Zmienka o „prekonaní deliacich čiar z 90. rokov“, ktorú si dali do „preambuly“, má akoby politicky ešte raz zdôvodniť koalíciu (vedno s extrémistami). Objatie mečiarovsko-ficovského sveta (Smer + SNS) s (posledným) zástupcom ponovembrovej politiky (Bugár) je však víťazstvom Fica, keďže nejde o prekonanie, ale hrubú čiaru, a nie o koalíciu, ale pohltenie. Spor s Ficom, ktorý na Slovensku zostáva a treba ho viesť pre zdravie a prosperitu krajiny, už nemá politickú reprezentáciu. (Sulík???) Vyhynula. A aby si vyhynutie urýchlila, darovala mu na podnose tretí mandát, nech len vládne. To je udalosť roka.
