Zdvihnutý varovný prst, ktorí voliči ukázali politickej reprezentácií v marcových parlamentných voľbách, očividne nijako nezapôsobil.
Politici jednoducho nepochopili, že zlyhali a musia okamžite začať podnikať všetky kroky na nápravu.
Opätovné preteky v parlamente o najhlúpejší ľudácky návrh, napríklad koľkokrát počas schôdze hrať slovenskú hymnu, namiesto dôslednej diskusie o programe vlády ako základnom dokumente fungovania štátu na najbližšie štyri roky oslabujú aj tie posledné zbytky dôvery, že krajinu pohnú politici dopredu.
(Aspoň, že odmietli Kotlebovu minútu ticha za Tisa.)
A úkazy, keď si už aj miestny poslanec za Smer nechá v obecnom rozhlase zahrať gardistickú Rež a rúbaj do krve, len posilňujú chybný no postupne rozširujúci sa názor, že tí fašisti v parlamente sú predsa len akceptovateľným javom.
Spoločnosť povyšovaním zlyhaní, chorôb a problémov na všeobecnú normu stráca schopnosť sa s nimi vyrovnať.
A s úľavou prenecháva priestor novému fenoménu, ktorý transformoval nepolitika Borisa na antisystémového, ale predsa len politika Kollára a legitimizoval fašistu Kotlebu ôsmimi percentami spoluobčanov.
Niežeby sme automaticky očakávali, že tí, ktorí súčasný stav rokmi svojho pôsobenia podporovali, zrazu nájdu recept, ako situáciu vyriešiť.
Veď aj z jediného náznaku vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti za rozhadzovanie verejného majetku – obvinenia v kauze piešťanského CT, ktoré prokuratúra zastavila -, srší len predvolebný ťah Smeru.
