Predstavme si chudobnú rodinu, ktorá z mála peňazí nakúpi alkohol, sladkosti a po pár dňoch už nemá ani na chlieb. A musí si požičiavať. Nijaké sporenie na horšie časy, nijaká schopnosť myslieť na budúcnosť. Príklad zo života celkom verne odzrkadľuje spôsob, akým so svojou perspektívou narába Slovensko a jeho politické špičky.
Popri množstve verejných investícií, ktorých účelom je najmä zisk konkrétnych ľudí a podnikateľských skupín, neostávajú peniaze na budúcnosť. A tou je vzdelaná, rozhľadená a – a ako sa často zabúda povedať – aj kultúrna mladá generácia. Je až neuveriteľné, ako sa dokázali brániť zásadnejšej pomoci školstvu (a aj jeho zmysluplným reformám) všetky politické garnitúry počas uplynulého štvrťstoročia.
Protesty učiteľov krátko pred voľbami poslúžili ako zámienka na tvrdenie vtedajších vládnych politikov, že ide o politicky zmanipulované akcie. Ich dosah na politickú realitu však bol predsa len efektívny – hoci sa zapojila len menšia časť učiteľskej obce, podarilo sa aspoň trochu prebudiť verejnú mienku a poučiť politikov, že nespokojnosť pedagógov, čiže spolutvorcov budúcnosti, nemožno zmiesť zo stola ako omrvinky po krájaní suchého plesnivého chleba určeného na kŕmenie tohto podvyživeného rezortu.
