Autor je vedecký pracovník Geografického ústavu SAV, občiansky aktivista - ochranár a zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu
Hoci sa problémy nášho vzťahu k stromom netýkajú len Bratislavy, začnime príkladom z hlavného mesta. Na prelome 19. a 20. storočia pôsobila v Bratislave vplyvná skupina mestských poslancov a mešťanov, vďaka ktorým máme napríklad Horský park a niekoľko ďalších mestských parkov. Odvtedy sa časy zmenili a dnes sa ku stromom v hlavnom meste Slovenska správame ako ku svojim úhlavným nepriateľom.
Musia ustúpiť všetkému, čo sa označí za dôležité, ale aj pomaly každému nezmyslu. A keďže nie sme žiadni trochári, už nelikvidujeme len jednotlivé vzácne stromy, ale hneď celé parky. Smutne známy je najmä osud parčíka na Belopotockého, ale aj parku pri bývalom Parku kultúry a oddychu. Je to paradox o to väčší, že dnes stromy v meste potrebujeme neporovnateľne viac ako pred sto či stopäťdesiat rokmi.
Prežila len desatina
Spomeňme si na obdobie totality. V roku 1982 si riaditeľ Mestskej správy pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave Milan Moncoľ od legendárnej bratislavskej ochranárskej základnej organizácie (ZO) č. 6 objednal podrobnú inventarizáciu stromov na území bratislavského Starého Mesta. Boli vytypované na vyhlásenie za chránenú prírodnú pamiatku.
V priebehu roka sme postupne podrobne zdokumentovali viac ako 1200 stromov na viac ako 190 lokalitách. Táto práca so starými stromami nás priviedla k novým pohľadom na mestskú zeleň a jej problémy. Zažili sme pri nej veľa milých stretnutí. Nielen so stromami, ale aj s ľuďmi, ktorých osudy sú zviazané s osudmi starých stromov.
Napriek oficiálnemu finančnému ohodnoteniu našej práce vo výške niekoľko desiatok tisíc vtedajších korún československých sme sa rozhodli urobiť túto zaujímavú robotu bezplatne. Vari prvý raz v živote sa v role bratislavského ochranára predstavil Peter Tatár. Nemálo pomohli Karol a Danka Fröhlichovci, Peter Klučka, Pavel Šremer, Maruška Papšíková, Marta Pichová, Gabriela Kaliská, Marko Huba a ďalší. Asi najviac sa však činila istá Katka Chlebáková. O pár rokov neskôr sa „reinkarnovala“ do podoby Ing. Kataríny Šimončičovej, najznámejšej bojovníčky za záchranu bratislavských stromov.
S odstupom času možno len konštatovať, že je tragédiou, ako málo prežilo z tých cenných stromov, ktoré sme pred viac ako 33 rokmi podrobne inventarizovali a ktoré boli následne vyhlásené za chránené. Do dnešných dní zostala z nich ani nie desatina.
Obete barbarstva
Roky ekologického a kultúrneho barbarstva neprežili ani také kapitálne exempláre, ako bola lipa na Primaciálnom námestí, pagaštan na Kapitulskej, stará, krásna a úplne zdravá lipa na Drotárskej, gaštan jedlý na Ul. Boženy Nemcovej či platan na dunajskom nábreží pri bývalom PKO.
Neprežil ani parčík na Napoleonskom vŕšku, ktorý začiatkom 90. rokov minulého storočia vytvorili obyvatelia okolitých domov pod vedením môjho brata svojpomocne. Dnes na jeho mieste stojí „komplex pre zakomplexovaných“ s názvom Bonapatre a jedným z jeho obyvateľov je hádajte kto?!
A teraz sa prenesme v čase do súčasnosti a pozrime sa na to, ako sa u nás zaobchádza so stromami a aký osud čaká ten fragment vzácnych drevín, ktoré nám ešte zostali.
Prečo je stromov menej
V prvom rade, čo sa za tie roky zmenilo okrem toho, že vzácnych stromov i aktívnych ochranárov rapídne ubudlo?
Časť stromov je v dobrom alebo aspoň uspokojivom zdravotnom stave a ak im zásadne nezhoršíme existenčné podmienky, nemusíme sa o ich osud obávať.
Druhá časť stromov má nejaké väčšie či menšie zdravotné problémy (ako napokon aj väčšina z nás, ľudí), spôsobené neraz práve zlou údržbou či skôr „údržbou“. Tieto stromy treba odborne ošetriť, ale nie likvidovať.
A až tretiu časť stromov (som presvedčený, že pomerne malú) tvoria exempláre skutočne beznádejne choré, suché, prípadne vyvrátené a pod., skrátka nezachrániteľné, a len tie je treba naozaj nahradiť mladými (aj tu však jestvujú výnimky, keď sa zaujímavý a ľudí neohrozujúci fragment takéto odumretého stromu v parku z rôznych dôvodov zachová).
A napokon, môže sa stať, že sa vyskytne strom, ktorý je potenciálne nebezpečný, ale má obrovskú hodnotu. Ani ten nie je nevyhnutné odstrániť – môžeme ho napríklad oplotiť.
U nás sa však zaužívala prax, že pod zámienkou veku či zlého zdravotného stavu sa likvidujú stromy zo všetkých vyššie uvedených kategórií vrátane stromov úplne zdravých. A prvé pritom neraz prichádzajú na rad stromy – hrdinovia, mimoriadne odolní a húževnatí jednotlivci, ktorí všetko to trápenie akoby zázrakom prežili a ktorých by sme si mali chrániť ako oko v hlave.
Hneď za nimi nasledujú druhy, ktoré sa krutému životu v meste dokázali prispôsobiť, a preto sa stali podozrivými asi ako stredoveké bosorky. A tak ich aj s horlivosťou podobnej svätej inkvizícii kántrime.
Prečo strom ochorie?
Čiastočne to spôsobujú javy, ktoré nedokážeme príliš ovplyvniť: napríklad globálna zmena klímy sprevádzaná rastúcimi horúčavami a suchom v letných mesiacoch, ale aj celkovým zhoršovaním mikroklimatických podmienok, v dôsledku čoho sa u nás môže prestať dariť tým druhom stromov, ktorým sa tu dosiaľ darilo. S tým súvisí aj produkcia emisií či exhalátov všetkého druhu, ktoré sa v mestách koncentrujú oveľa viac ako v tzv. voľnej krajine.
