Ľudia po štyridsiatke by mali pracovať opatrne, ideálne takých tridsať hodín týždenne, ale lepšie ešte trochu menej. Tak tri dni do týždňa by stačilo. To nie je môj subjektívny pocit, ale výsledky aktuálneho výskumu austrálskeho Melbourne Institute of Applied Economic and Social Research.
Dôvodom kratšej práce je poznanie vedcov, že ľudí po štyridsiatke intelektuálna práca vyčerpáva viac a sme schopní plného výkonu len obmedzený čas. Zvyšok sa len tvárime, naša výkonnosť je podstatne nižšia a unikáme, aby sme sa zrenovovali.
Na druhej strane, tých 30 hodín podávame jasné, zrozumiteľné a presvedčivé výkony a riešime úlohy efektívnejšie ako mladší, lebo máme skúsenosti a okamžite vyraďujeme „slepé cesty“. Výsledok: keby nás poslali domov po troch dňoch, urobíme presne toľko ako za päť dní.
Vedci a autori výskumu Shinya Kajitani, Colin McKenzie and Kei Sakata boli navyše politicky nekorektní, lebo u žien po štyridsiatke (také neexistujú, všetky sú v najlepšom veku a nikdy nie po štyridsiatke), sa odporúča maximálne 27 hodín aktívnej intelektuálnej práce.
Dopriať si luxus takého života je však utópia, veď sociálny systém ráta s tým, že budeme pracovať aspoň do smrti, prípadne aj dlhšie, aby sme sa uživili a nachovali aj hárem nesmrteľných byrokratov.
