Autor je vysokoškolský pedagóg
Aj ja patrím k tým málo masochistom, čo si čítali v programovom vyhlásení (celé sa to fakt nedá). Niežeby som mu prisudzoval nejakú dôležitosť, papier znesie všetko. Od čítania som si nesľuboval, že budem čo len trochu múdrejší vo veci blízkej budúcnosti našej krajiny – tú budú určovať iné faktory.
Ani som v ňom nehľadal nejaký ďalší spôsob, ako ešte viac (po bleskovej dohode na vládnej koalícii a tajnostkárstve vo veci príslušnej zmluvy) znemožniť a skrotiť koaličných partnerov a zahnať ich myšlienky na predčasné voľby. Ani som sa nechcel pobaviť na jeho štýle a obsahu – znôške fráz, floskúl, ale i dobre znejúcich úmyslov (psík a mačička by rozpoznali svoj kuchársky rukopis) cieľov síce sem-tam protirečivých, ale poväčšine všeobecných, bez konkrétnych krokov a ukazovateľov.
Hlavným dôvodom môjho čítania boli úvahy, čo by muselo byť v programovom vyhlásení, aby vyhnalo do ulíc vysoké školy a naopak (hm, možno ani nie až tak naopak), čo by som tam dal ja. Bieda stredných a základných škôl primala len malú časť z nás na akty solidarity. Iste, zníženie výdavkov pre univerzity by bol vážny impulz.
Ale keďže zároveň sa pravidelne mení aj spôsob, ako sa peniaze rozdeľujú, stále by tu bola nádej, že by sa dal upraviť tak, aby sa to „nás“ nedotklo. A táto úvaha by masové protesty i rektorskú konferenciu sčasti pacifikovala.
