Autor NIE JE žiadny spisovateľ
V živote, Luško, je šecko napísané dopredu,“ povedal tatko. „Život neodrbeš. Len toľko poldecákov a pív vychliapeš, koľko ti limit dovolí, každý ho máme trošku inde, pár bohom pobozkaných nezničiteľných šťastlivcov je bez limitu, ale v zásade kýbeľ chľastu hore-dolu, sme na tom všetci rovnako.
Aj s ženskými je to rovnaké: Pišta Bedek, krásavec, toto a tak so ženskými už od jedenástich, a v tricátke bol impotent. Limit, Luško! Vidíš chlapov ako henten Belopotocký, chliapal a chliapal, a teraz je celý zežltnutý, každý den vyblve kýbel krvi. Prepil sa, lebo sa tak ako ty ožieral od pätnástich. Nuž, asi nemal dobrého otca, kerý by mu povedal ako ja tebe, zastav, kým je čas!“
Napil sa piva, potiahol z cigy, a aby mu neodišla myšlienka a pena, rýchlo pokračoval dymiacim hlasom: „Aj cigaret vyhulíš iba životný limit, inak, šak víš, tubera, rakovina. Kurva, ťažká smrť!“
Privrel oči a teatrálne zadeklamoval: „Ja ťa úplne vidím. Keď ma neposlúchneš, budeš taký ten žltý kašlavý chrchliak, čo žobre na korze a ani neví, kde je. Nekukaj po mne jak šplechritil, šak dobre poznáš tých chlapov, čo melú, že toto by som chcel povedať, šéfinko, ale nikdy nič nepovedia, a keby aj povedali, tak je im to na hovno, lebo gdo by takých nigdošov počúval!“
Tak som radšej prestal chľastať aj huliť, na rozdiel od tatka, a od tých opito oslávených pätnástich začal sledovať, či mal tú svoju limitovú pravdu. Čo myslíte?
No mal ju!
