Prince predstavoval hudbu, akú by ste nikdy nepustili svojej mame. Beatles – bez problémov. Pink Floyd, možno. Ale kapitán „zvádzania 747“, ktorý radil svojej (zrejme ženskej) pasažierke, že „v prípade priveľkého vzrušenia sa tvoje čalúnenie sedadla dá použiť ako záchranná vesta“ – no to nie. Teraz, ani nikdy inokedy.
Áno, Princ bol celý o sexe. Mal úžasný hudobný talent, ale výber tém mal takmer až autisticky úzky, od pohmkávania radostných obscénností až po rev simulovaných orgazmov. A sex nie je práve témou, o ktorú by sa pubertiaci radostne delili s rodičmi. Najmä ak účastník stále sľubuje činnosti ako „krotenie tvojho malého červeného nástroja lásky“ (stále si pamätám na pocit škandálu, keď mi kamarát vysvetlil, že „on hovorí o jej klitorise!!!“).
Nie, Princov album by ste si vychutnávali s rodinou asi tak pravdepodobne ako pornočasopis.
A predsa – akou úľavou a akým prebudením sa Prince stal po tom, čo sa v 80. rokoch objavil aj so svojím albumom Dirty Mind. Pop bol vtedy na neúprosnej „neprístupnej“ diéte zloženej z Brucea Springsteena, Michaela Jacksona a Madonny s ich falošnou tvrdosťou a mainstreamovým jemnocitom.
A potom prišiel Prince, ktorý nevyzeral ani černošsky, ani belošsky, mal len 158 cm a poskakoval v zdobených golieroch a na vysokých podpätkoch. Asi ste nikdy nestretli menej pravdepodobného Lotharia – až kým ste si nepozreli jeho film z roku 1984 Purple Rain a nevideli ho zvíjať sa na pódiu...
