Medzitým, čo zľahka ironizujeme parlamentné strany, že nevedia zaujať stanovisko ku Kotlebovi, ten v duchu klišé, že aj negatívna reklama je lepšia ako nič, vymýšľa nové triky, aby sa ním médiá zaoberali. Minúta ticha za Tisa a stráže vo vlakoch síce vychádzajú z jeho vnútra, avšak ignorovať marketingovú fázu by bolo neprofesionálne.
Každý, kto je blízko redakčnej politiky a je názoru, že Kotleba je nebezpečný pre Slovensko a jeho občanov, by mal urputne zvažovať, kedy je písanie o ňom a jeho tzv. ĽSNS v záujme čitateľskej (diváckej, poslucháčskej) informovanosti. A naopak, kedy sa médium stáva užitočným idiotom Kotlebu, keď bez pridanej hodnoty pre publikum len zvyšuje jeho verejnú poznateľnosť.
Isteže, Kotleba a „ĽSNS“ sa šíria najmä cez tzv. alternatívne kanály, čo je však len o dôvod viac zvažovať, či napr. minúta za Tisa je – medzi desiatkami či stovkami parlamentných iniciatív – práve to, o čom musí obecenstvo nevyhnutne vedieť.
Debata, že abonenti médií si už roztriedia, čo je pre nich podstatná informácia, je iste liberálna. Ale otázka, či by sa „zelení mužíčkovia“ dostali do spravodajstva, keby ich do vlakov nahnal ktosi iný než Kotleba, vyzerá ako celkom podstatná. Miestoprísažne vyhlásiť, že priškrtiť tok informácií o Kotlebovi rovná sa priškrtiť rast jeho preferencií, sa isteže nedá.
