Skupina mužov a žien, zjavne pod vplyvom väčšieho množstva alkoholu, hlučne prechádza mestom. Zelené bundy, vysoká obuv, holé hlavy jasne naznačujú politické a hodnotové preferencie mužskej časti kolektívu. Na svoje nešťastie sa v tmavej uličke rovno oproti nim ocitne černoch.
„Alah akbar,“ zakričia naňho, trochu ho postrašia a spokojne, že niečo urobili pre pozdvihnutie vlasti a bielej rasy, pokračujú ďalej. Sebavedome, s pocitom opory v najvyšších politických kruhoch, kde je podobný svetonázor momentálne v kurze.
Často sa v súvislosti s voličmi a sympatizantmi Kotlebu vykresľuje obraz ubiedených politikmi nepovšimnutých dedinčanov. Ale skupinka s extrémistickými črtami sa nápadne vyznačovala vyšším životným štandardom, ktorý prezrádzali aj značkové odevy mužov a žien.
Podobný dojem ako táto udalosť vyvoláva aj ohlas na kotlebovské hliadky vo vlakoch. Napríklad diskusné príspevky na sociálnej sieti, sprevádzajúce známu fotografiu urasteného holohlavca v zelenom tričku, proti ktorému v kupé sedí občan s tmavšou pleťou. Možno ich zhrnúť asi takto: Ten bol, ale vyklepaný! Tak mu treba, patrí mu to, čo má čo Róm (černoch atď., dosaď podľa potreby) cestovať vlakom, chodiť po ulici, čo má čo existovať.
Aj za takýmito postojmi sa neraz skrýva skôr značková mládež ako tá dezorientovaná chudobou (napokon ak je 23 percent budúcich prvovoličov rozhodnutých dať hlas ĽSNS, nebude to problém iba sociálny). A oveľa viac než zlosť na skorumpované politické elity, srší z nenávisť a chuť niekomu ublížiť. Niekoho vystrašiť, ponížiť. Nie oligarchu či tunelára nekompromisným návrhom zákona. Ale niekoho slabšieho. Nadávkou či rovno kopancom.
