Veľkú nevôľu vyvolal nedávny stĺpček autora, ktorý si zdravotný výpadok dvoch vysokých činiteľov dovolil označiť ako krízu. Vraj sa nič nedeje. Napríklad také Belgicko bolo bez vlády jeden a pol roka, Česko v roku 2006 „iba“ pol. Pričom za Danka je viac ako plnohodnotnou náhradou nepomerne skúsenejší Bugár. A – navyše – cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí. Tak aká kríza?
Nuž taká, že slovenská politika je v kriticky vyššej miere, než to býva v lepších demokraciách, postavená na osobách a od nich závislá. Z logiky dlhej vládnej služby Smeru, ktorá nechala vyniknúť Kaliňáka, Pellegriniho, Kažimíra, Maďariča, sa síce javí, že strana má prirodzený „deputát“ za Fica.
Pohľadom zvonka je však vysoko nejasné, do akej miery sa princovia Smeru podieľajú na zásadných politických rozhodnutiach a do akej sú vyhradené iba premiérovi. Kto videl jeden z pätnástky tzv. slávnostných snemov Smeru, má definitívne jasno – i bez ďalších príbehov –, že je stranou jedného muža.
O „postslotovskej“ SNS platí to isté – kdekoľvek, kamkoľvek, všade iba Danko. Nikoho trebárs nevyrušovalo, že ministrov si vyberal sám, žiadne grémium.
