„Černobyľ, Harrisburg, Sellafield, Hirošima.“ Tak znel úvodný recitatív známej skladby Radioactivity kultovej elektronickej skupiny Kraftwerk.
Presne pred tridsiatimi rokmi Česi a Slováci vstávali do slnečných jarných rán netušiac, že asi 500 kilometrov na východ od hraníc sa udiala tragédia, ktorá ovplyvní aj ich životy a zdravie.
Pracujúci dokonca nadšene vyšli do prvomájového sprievodu – a až keď na druhej strane železnej opony vypukla skutočná panika z rádioaktívneho mraku, ktorý sa šíril Európou, začalo sa o havárii v ukrajinskej jadrovej elektrárni Černobyľ hovoriť aj u nás. Spôsobom typickým pre vtedajšie informovanie verejnosti: radiácia bola normálna. A potom už iba klesala.
Glasnosť v praxi
Havária v reaktore pri teste sa stala v noci z piatku na sobotu 26. apríla. Až v nedeľu popoludní, teda 36 hodín po ničivej explózii, sa v 50-tisícovom meste Pripjať ležiacom v blízkosti elektrárni ozvalo hlásenie: „Vážení súdruhovia, v černobyľskej elektrárni došlo k neuspokojivej rádioaktívnej situácii, preto dnes, 26. apríla, bolo v rámci preventívneho opatrenia rozhodnuté o evakuácii Pripjate.“
Do troch hodín bolo mesto prázdne. Pre súčasné generácie a v súčasnom svete, ktorý pretkávajú informačné vlákna, je takmer nepredstaviteľné, že sa svet o tragédii nedozvedel. A to napriek tomu, že v Sovietskom zväze bol už rok pri moci progresívny politik Michail Gorbačov a jedným z pilierov jeho politiky bola „glasnosť“. Čiže hovorenie pravdy.
Komisia so Ščerbinom na čele
Československá televízia v utorok 29. apríla vo večerných správach odvysielala v plnom znení správu z moskovskej televízie:
„Rada ministrov Sovietskeho zväzu oznamuje: Ako už bolo povedané v tlači, na černobyľskej atómovej elektrárni, ktorá leží 130 kilometrov severne od Kyjeva, došlo k havárii. Na mieste pracuje vládna komisia vedená námestníkom rady ministrov súdruhom Ščerbinom...“
Akoby išlo o bežnú nehodu. Vyžiadala si dve obete, na mieste je mierne zvýšená radiácia... A ako sa ďalej diváci dozvedeli, „radiačná situácia v elektrárni a okolia je stabilizovaná a je predmetom neustáleho pozorovania...“ A na území ČSSR nebolo zistené žiadne zvýšenie rádioaktivity. Nie je ohrozené zdravie obyvateľstva a netreba prijímať ani zvláštne opatrenia na území ČSSR.
Už o niekoľko dní, 6. mája, však hlavná hygienička Dana Zusková konštatuje: „Namerané hodnoty sú síce vyššie, než býva obvyklý stav, napriek tomu však nevyvolávajú dôvody na obavy o zdravie. Dokonca aj v prvých dňoch, keď bolo zaznamenané zvýšenie rádioaktívnych látok v životnom prostredí, bolo mnohokrát nižšie, než aby mohlo spôsobiť pri trvalom pôsobení ohrozenia zdravia.“
Občania sa dozvedajú, že zvýšenie (ktoré predtým akože nebolo) je „dočasné, obsah rádionuklidov sa významne znížil už v týchto dňoch.“
Akurát bolo potrebné vykonať určité, bližšie nešpecifikované opatrenia pri kŕmení dobytka, takisto sa kvôli zníženiu prašnosti postrekovali ulice.
Angličania v Kyjeve
Vtedajšie socialistické médiá sa sústredili najmä na to, aby popierali dezinformácie zo Západu, ktoré, pravdaže s cieľom poškodiť Sovietsky zväz, situáciu účelovo dramatizovali.
Presvedčiť nás mal napríklad aj záber na budovu elektrárne očividne poškodenú len „mierne“. Pritom autentické zábery sprevádzajú čierne škvrny na filme – dôsledok rádioaktívneho žiarenia. A otvorom v budove, ktorý vyzerá ako bežná zrútená stena, vyletelo v skutočnosti do atmosféry 50 ton jadrového paliva, ďalších 700 ton rádioaktívneho materiálu sa rozmetalo v okolí.
Oficiálne spravodajstvo sovietskej televízie zobrazujúce šťastne sa usmievajúcich evakuovaných ľudí ostro kontrastuje s neskôr publikovanými zábermi plačúcich a vydesených občanov, pracovníkov elektrárne či záchranárov zomierajúcich na choroby z ožiarenia. To všetko ostalo pôvodne pred verejnosťou utajené, rovnako ako autentické svedectvá ľudí, ktorí bezprostredne po výbuchu cítili, akoby ich telom prechádzali ihličky a vzduch plný izotopov zanechával v ústach hrozivú kovovú príchuť smrti.
Typickou ukážkou umenia propagandy bol rozhovor s britskými občanmi, ktorí dostali od svojej vlády pokyn opustiť Kyjev, „Som si istá, že sovietski hostitelia dbajú o naše zdravie,“ konštatuje návštevníčka z Veľkej Británie.
Sviatok práce, preteky mieru
Komunisti vyhnali do ulíc tak ako každý rok aj tento raz pracujúcich či deti na povinnú prvomájovú manifestáciu. A 6. mája sa práve v Kyjeve, len kúsok od zamorenej zóny začínali každoročné cyklistické Preteky mieru.
Ako naschvál sa v čase havárie nad východnou Európou rozprestierala tlaková výš – a za slnečného suchého počasia vietor prúdil práve odtiaľ. Mrak preletel trikrát nad územím Česka a Slovenska.
Výpočet dôsledkov jadrovej katastrofy nie je ani dnes uzavretý. Tisíce ľudí zahynuli bezprostredne na následky havárie, alebo jej likvidácie, na ktorej sa podieľali státisíce (podľa niektorých údajov asi 600-tisíc) vojakov, záchranárov, často bez potrebnej ochrany, s nasadením života, ktorý vo východnej časti Európy nikdy nemal príliš vysokú cenu.
V priebehu siedmich desaťročí sa predpokladá na území Ruska, Ukrajiny a Bieloruska výskyt asi 10-tisíc prípadov rakoviny v dôsledku ožiarenia, na celkom svete okolo 25-tisíc.
Energia si nežiada obete
Z racionálneho hľadiska výskyt havárií iste nemusí byť dôvodom na zavrhnutie jadrovej energie, podobne ako sa pre nehody na cestách nezrušia automobily. No na druhej strane dnes už existujú aj iné reálne možnosti.
Po tom, ako v pesničke Radioactivity pribudlo ďalšie slovo „Fukušima“, sa napríklad Nemecko rozhodlo postupne zatvárať atómové elektrárne a vydať sa cestou využívania obnoviteľných zdrojov energie (OZE). Dnes je asi v tretine cesty, OZE tvoria tretinu nemeckého dopytu po elektrickej energii. Do roku 2020 by mal ich podiel v EÚ dosiahnuť 20 percent.
