Niet lepšej stavebnej látky pre politiku ako frustrácia! Či sú príčiny osobné, susedské, (ne)zamestnanecké, národné, geopolitické. Nájde sa čosi na každej úrovni. Ťažko prebiť politickú silu, ktorá odkazuje na frustráciu ľudí.
Takáto politická sila už nehovorí o občanovi, pretože by musela pripustiť aj menšinové skupiny. Hovorí o ľuďoch. Potrebuje totiž hlas ľudu očistiť od vyrušujúceho šumu požiadaviek menšín. Tvrdí: Čo nás to zaujíma, že ženy, prisťahovalci, homosexuáli či Rómovia žiadajú svoje? Keď všetci ľudia trpia! Nech sa zaradia celkom dozadu, najprv bude obslúžená väčšina.
Tento tón, žiaľ, prednastavil Smer v politike "pre ľudí" namiesto občanov. Kým Smer argumentoval, že témy, ktoré nie sú "o ľuďoch", musia počkať, radikáli rovno označili menšinové témy za parazitujúce na pozornosti, ktorú by inak mali dostať, ehm, obyčajní ľudia. Hovoria: To preto, že títo zamestnávali vládu aj tretí sektor, nedostalo sa na väčšinu!
Výrazne však pomohla aj kritika sprava, ktorá sociálne témy vnímala paušálne ako uplácanie. Jedni nemali pochopenie pre slabosť a ťažké podmienky väčšiny, druhí zase odkladali témy menšín, ktoré najmä potrebujú potiahnuť.
Radikáli vždy mohli stavať na krivde a frustrácii, jej zdroje sú neobmedzené. No najviac, čo radikálne politické sily môžu občanovi dať, je právo byť naštvaný. Nebudú mávať ekonomickými výsledkami, porovnávacími grafmi a konceptmi politík, ale jednoducho dovolia ukázať hnev z pociťovanej krivdy.
