Je celkom sporné, či nový úrad, ktorý mu vláda schválila, si Peter Pellegrini sám vysníval, alebo ho naň nahovoril nejaký žičlivec. Napríklad Robert Kaliňák, ktorého v behu o stranícku dvojku mohlo motivovať, že eurofondy, investície a informatizácia – čo bude agenda Pellegriniho – sú ako stvorené vziať mu komparatívnu výhodu, ktorou je peľ nevinnosti od ucha k uchu.
Nad slnko evidentné totiž je, že ak má ľubovoľný politik – jedno, ako sa volá – na Slovensku prísť o poctivosť, nič lepšie, než dať mu zodpovednosť či za eurofondy či za investície, či za informatizáciu, sa nedá vymyslieť. Stačí jedno z toho, kumulácia troch znamená, že sa znemožní ešte pred poklepaním základného kameňa (úradu).
Vyzerá azda zvláštne, že Pellegrini, ktorý na pomery Smeru vyzerá ešte inteligentne, si pascu neuvedomuje. To, že ide na porážku takpovediac s piesňou na perách, azda vysvetľuje fakt, že presne tak, ako veľké hodinky a veľké auto určujú postavenie majiteľa na sociálnom rebríčku, vlastný úrad, ktorý je „nad ostatnými rezortmi“ (Pellegrini), je tiež akoby statusový symbol.
