Vzhľadom na gigantický rozsah programového vyhlásenia vlády – a šesťdňový diskusný maratón pri jeho schvaľovaní – sa dá povedať, že podstatné je aj to (alebo najmä to), čo v obsiahlom texte nenájdeme. To, ako v skutočnosti tretia Ficova vláda vystupuje. Nielen slová, ale aj jej činy, ktoré budú nasledovať potom, ako získala v parlamente dôveru.
V každom kľúčovom okamihu Slovenska odrážali zámery vlády – a nielen v písomnej podobe – veľké kroky a veľké témy, ktoré krajinu čakali. V roku 1998 to bol vstup do EÚ a NATO, resp. dobehnutie úspešnejších susedov, ktorí tam už jednou nohou boli. V roku 2002 ekonomické reformy.
Keď sa pozrieme na súčasnú klímu nielen na Slovensku, ale aj v jeho okolí, dajú sa nájsť kontúry toho najpodstatnejšieho i dnes. Poľsko či Maďarsko zišli z proeurópskeho kurzu na cesty poloautoritatívnych režimov. V Maďarsku i v Rakúsku posilňujú svoje pozície extrémisti, v Česku udávajú tón upadajúcej verejnej diskusie figúry ako proruský a nacionalistický Zeman či prospechársky populista Babiš.
Človek by si povedal, že sa stredná Európa zbláznila, a čakal by, že slovenská vláda uchádzajúca sa o dôveru poslancov si dá ako krédo nepodľahnúť tomuto trendu. Nedopustiť, aby na Slovensku oblaženom prítomnosťou kotlebovcov v parlamente tento proces pokračoval ďalším nekontrolovaným zosuvom demokratickej pôdy.
